Nuž predsa pokušenie jesť zo stromu poznania dobra a zla. Človek chce byť sám mierou pravdy a práva, chce si rozhodnúť a odhlasovať, čo je správne a čo nie, chce byť sám pre seba najvyššou autoritou. Už sme si v parlamentoch v rôznych častiach sveta odhlasovali rôzne čudáctva. Mnohí majú predstavu o tom, že nejako takto by sme si mali aj dohodnúť a odhlasovať spôsob uctievania Boha. Najlepšie by vraj bolo, keby sme sa dohodli na nejakom jednotnom náboženstve. Potom by vraj prestali všetky tie nezmyselné náboženské vojny a neznášanlivosť. Nie je to pravda, úplne stačí, ak si každý svoju vieru, ktorá ho učí milovať Boha a všetkých ľudí bude žiť naplno.Myslím, že by to skončilo podobne ako s esperantom, jazykom, ktorý mal byť univerzálnym jazykom ľudstva. Podľa niektorých jediným problémom je to, že nemáme dostatočne silnú svetovú autoritu oplývajúcu obrovskou donucovacou silou, Keby niečo také bolo, nebol by vraj problém uzákoniť jednotný zákon po celom svete a súčasťou tohto zákona by boli aj spôsoby uctievania Boha. Také spôsoby, ktoré by boli blízke každému náboženstvu, ktoré by viedli k láskavosti, k milosrdenstvu a k odpúšťaniu. Snívajme s nami... Prečo to takto nie je, prečo každé náboženstvo uctieva Boha iným spôsobom?Každé náboženstvo má za sebou kus histórie a tradíciu, na základe ktorej koná určité úkony. Odvoláva sa na určitú autoritu, na základe ktorej začalo na uctievanie Boha používať nejaké znaky. My katolíci veríme na sedem takýchto znakov. Prvý z nich je krst. Obvykle to býva liatie vodou spojené so slovami: "Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Týmto znakom však môže byť aj túžba po krste... Veríme, že Boh nechcel, aby sme žili v neistote, či sme, alebo nie sme pokrstení, preto je obvyklým znakom krstu liatie vody...Dnes by som chcel niečo povedať o inom, najhlavnejšom znaku. O tom, ktorý je pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom. O znaku, o sviatosti Eucharistie. My katolíci veríme, že ako prvý tento znak použil Ježiš pri poslednej večeri so svojimi apoštolmi. Povedal: "Jedzte, toto je moje telo, toto robte na moju pamiatku." Aj po zmŕtvychvstaní ho spoznali pri lámaní chleba. Lámal chlieb a rozdával seba. Človek jedol živý chlieb, ktorý zostúpil z neba a stal sa človekom. Je to Ježišovo telo za život sveta. Po odchode Ježiša sa prvotná Cirkev schádzala na lámaní chleba. Jedli ho, uchovávali ho pre chorých a mnohí boli ochotní radšej zomrieť, ako by mali pošliapať Eucharistiu.Eucharistia je pre nás najplnším znakom. Čo naznačuje, tým je. Už ma medzi seba lákali mnohé cirkevné spoločenstvá aj sekty. Viem, že v mnohých sa žije družnejšie ako u nás a v mnohých pôsobí aj Duch Svätý. Keď som bol mladší, uvažoval som o "preskočení" k niektorej z tých mladších cirkevných spoločenstiev plných elánu a nadšenia. Už vtedy som však mal toľko osobných skúseností s Eucharistiou, že by mi tam u nich určite chýbala. Na kňazstve ma priťahovalo najmä to, že budem môcť rozdávať Eucharistiu. Kto ma pozná, vie, že sa nikdy neponáhľam pri rozdávaní. Ani vtedy, ak sú veľké rady a ľudia sa ponáhľajú či už na autobus, alebo k obľúbenému seriálu.Už som sa stretol s tým, že aj mnohí neveriaci uznávajú môj prínos v sociálnej a výchovnej oblasti pre Lunik IX. Ak by som tu prišiel pôsobiť iba vlastnou silou, zabalím to tu po pár mesiacoch. V jednom Žalme je napísané, že človek nezvíťazí svojou silou... Nejde o moje osobné víťazstvá nad problémami, ktoré sa tu nachádzajú. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí by to tu zvládli oveľa lepšie ako ja. Svoju úlohu vnímam tak, že chcem ľudí priviesť k tomu, aby sa oni sami naučili víťaziť bok po boku, alebo ešte lepšie srdce pri srdci spolu s Bohom. Neprišiel som ponúknuť iba náuku. Prišiel som hlavne ponúknuť sviatosti, zabezpečiť pre ľudí návštevu aby srdce pri srdci mali silu ísť životom pevnejšie..
