Biblické príbehy veľmi pekne vykresľujú takúto detskú vieru vyvoleného národa. Boh bol pre nich Bohom ich otcov a pomáhal im riešiť ich neprekonateľné problémy. Vyviedol ich mocnou rukou z Egypta, dal im prejsť suchou nohou cez Červené more, sýtil ich na púšti a prihovoril sa im na vrchu Horeb. Prihovoril sa im hromovým hlasom, od akého zvykne tuhnúť krv v žilách. Keď spoznali Boha v jeho veľkosti, nechceli, aby sa im prihováral priamo. Tešili sa z toho, že je taký mocný, a že ich ochraňuje, ale chceli aby sa im radšej prihováral cez Mojžiša, a aby ich cez neho naučil prikázaniam.Druhým stupňom poznávania je poznávanie cez učiteľov. S týmto sme začali nástupom do prvej triedy a boli sme potešení z toho, že aj my postupne vieme to čo rodičia. Mali sme radosť z toho, že dokážeme slová, ktoré sa hovoria, aj napísať, a že napísané dokážeme prečítať. Spoznali sme že okrem našich rodičov je tu veľa ľudí, od ktorých sa dokážeme niečo naučiť, a spoznávali sme zákonitosti, ktoré vládnu v prírode aj medzi ľuďmi. Skoro všetky poznatky sme hltali nekriticky a na začiatku sme neprotestovali ani proti normám, ktoré sa nám zdali nepochopiteľné. Vyvolený národ sa usiloval rešpektovať Božie prikázania aj napriek tomu, že mnohým nerozumel, lebo mal dobré skúsenosti s tým, že ak ich zachovával, mali sa dobre.Tretí stupeň poznávania začína pubertou. Je to o vzbure proti tomu, že človek by mal niečo prijímať nekriticky. Toto obdobie sa začína vtedy, keď si mladý človek povie, že nechápe ako je možné, že takí hlúpi rodičia mohli mať také múdre dieťa, akým je on. :-) Je to v podstate nespokojnosť z toho, že nedokáže dostať odpoveď na všetky otázky, ktoré v ňom driemu. V období revolty si na dlhší čas dokáže poskytnúť odpovede sám, a dokáže aj sám seba presvedčiť, že sú tie najlepšie. Izraeliti ľahko upadli do klamu, že z Egypta ich vyviedlo zlaté teľa, ktoré mohli oslavovať, a ktoré od nich nič nevyžadovalo. Mnohí ľudia radi príjmu Boha, o ktorom môžu donekonečna diskutovať, a ktorý ich k ničomu nezaviaže.Až po prekonaní pubertálnej viery sa človek dokáže prepracovať k dospelej viere. Je to o rešpektovaní Božej autority, aj o rešpektovaní toho, kde sa Boh touto autoritou rozhodol nezasahovať, pretože to vymedzil ako oblasť slobodnej vôle človeka. Dospelá viera vníma Boha ako milujúcu autoritu, ako niekoho, kto sa neurazí, ak mu puberťácky "odpapuľuje". Dokáže vnímať Boha, ktorý človeku fandí a teší sa zo všetkých jeho úspechov. Dokáže vnímať, že Boha rovnako ako človeka mrzia všetky ľudské neúspechy. Boh prichádza k človeku a pomáha mu najmä tam, kde je človek bez pomoci veľmi slabý. Prichádza s učením s mocou, ktoré dokáže človeku premôcť zlo, ktoré je niekedy v ňom, a tiež so zlom, ktoré je okolo neho. Človek dospelej viery dokáže uznať, že Boh sa rozhodol do boja proti tomuto zlu prizvať aj samotného človeka, ktorý si musí uvedomiť, že nezvíťazí svojou silou.Nie je jednoduché prepracovať sa k dospelej viere, pretože aj detská, aj nekriticky prijímajúca, aj puberťácka, sú jednoduchšie. Každá z nich sa dokáže zbaviť nejakej časti svoj zodpovednosti za svoj život. Každá z nich dokáže svoje chyby hodiť na niekoho iného, a zásluhy iných pripísať sebe. Človek s dospelou vierou si uvedomuje, že svoju slobodu musí využívať zodpovedne, uvedomuje si však aj to, že má zodpovednosť za seba aj za svet, ktorú by mal využívať slobodnejšie, teda že by sa mal usilovať zbavovať všetkého, čo mu prekáža priložiť ruku k dielu...
