Sociológovia vyrátali, že na zemi do dnešných čias žilo okolo 60 miliárd ľudí. Na každého živého človeka pripadajú teda desiati mŕtvi ľudia. A to sa nám zdá, ako nás je tu na zemi veľa. Určite medzi nimi bolo veľmi veľa zaujímavých ľudí, ktorých by sme veľmi radi niekedy stretli. Možno sa nám to podarí, ak sa dostaneme tam, kde budeme môcť spolu komunikovať.Čo sa podľa našej viery deje s človekom keď zomrie? Pokúsim sa napísať to zjednodušene. Veríme, že duša sa oddelí od tela a odchádza pred Boha, kde sa koná osobný súd. Podľa toho, ako človek obstojí na tomto osobnom súde, čakajú ho tri možnosti. Ak človek za života urobil oveľa viac dobra ako zla a je schopný mať rád všetkých ľudí a so všetkými sa znášať, čaká ho nebo. Ak je to zjednodušene povedané päťdesiat na päťdesiat, čaké ho "doškoľovacie stredisko" - očistec. A ak svojím životom šliapal po Bohu, po Božích hodnotách, teda po Dobre, Pravde a Kráse, ak nie je schopný milovať Boha a ľudí a stratil schopnosť naučiť sa láske, čaká ho peklo.Veľmi sa mi páči prirovnanie, ktoré porovnáva nebo s peklom. V ňom sa hovorí, že to v nebi aj v pekle vyzerá rovnako. Za dva metre širokým stolom plným vyberaných jedál z jednej aj z druhej strany sedia ľudia. V rukách majú dvojmetrové lyžice. V nebi sú všetci nasýtení a v pekle sú všetci hladní. V pekle nedokážu pochopiť, že dvojmetrovou lyžicou si človek do úst nedostane. V nebi, keďže sú naučení myslieť na druhých, hneď pochopia, že lyžica je na to, aby ňou kŕmili človek na druhej strane stola. V pekle si myslia, že ten človek je protivný (Možno aj je, možno tam posadia človeka, ktorého počas života najviac neznášal.) a v nebi chápu, že je náprotivný.Páči sa mi tento príklad, lebo veľmi dobre vystihuje, že rozdiel je v zmene postoja. Tomuto sa musia naučiť ľudia v očistci. Možno by niekto oponoval, že to sa predsa dá naučiť za niekoľko minút. Nezdá sa mi. Ja sa milovať blížneho ako seba samého už učím 35 rokov, a ešte stále mi to nejde tak, akoby som chcel. Niekomu "doškoľovanie" bude trvať iba krátko, lebo nemá veľmi čo dobiehať a niekto v "očitcovom ohni" bude musieť zotrvať dlhší čas. Obraz ohňa je použitý vo význame, že v ohni sa napríklad čistí striebro, strieborná ruda. To, čo je nekvalitné, zhorí a zostane iba to kvalitné.Trápením v očistci môže byť aj to, že človek pri osobnom súde uvidí Boha z tváre do tváre a uvedomí si, že prejde dlhý čas, kedy na neho znova bude môcť hľadieť. Je to niečo podobné ako odísť v polovici výborného filmu, alebo futbalového zápasu a vedieť, že tak skoro to nedopozerám, hoci strašne chcem. Samozrejme všetko sú to iba prirovnania a každé prirovnanie pokrivkáva.Prečo sa teda za týchto verných zosnulých modlíme? Prečo sa modlíme za duše v očistci? Vo vyznaní viery máme článok, v ktoro hovoríme, že veríme v spoločenstvo svätých - "communicatio sanctorum", vo vzájomnú komunikáciu hodnôt. Veríme, že Boh to zariadil tak, aby sme sa navzájom potrebovali. Oni sami si v očistci nemôžu pomôcť, nemôžu si skrátiť čakanie, potrebujú "energiu" na zdokonalenie svojej lásky, aby vošli do neba. Oni si pomôcť nemôžu, ale môžeme im pomôcť my. Preto sa za nich modlíme. A aj keď sebe nemôžu pomôcť, môžu pomáhať nám. Aj z očistca, oveľa viac však z neba. Toto je naša viera, preto sa modlievame za všetkých našich mŕtvych. Nielen za našich, ale za všetkých mŕtvych všetkých čias. Za "majoritu", medzi ktorých o pár rokov prídeme aj my...
