Dovolili im to dvanásti ministri, ktorí preniesli zodpovednosť na prezidenta, očakávali veľkú zmenu k lepšiemu a ona prišla, ale nie pre nich. Dovolil im to aj prezident Beneš, ktorý prijatie demisie považoval za lepšie riešenie. Bál sa občianskej vojny, aj vojenského zásahu Sovietskeho zväzu. Podvolil sa aj napriek tomu, že zánik demokracie si nepriali všetci ľudia. Komunisti si už medzitým upevňovali svoje pozície cez ľudové milície. Jediný, kto sa ich ešte chvíľku nebál, boli študenti, ktorí 23.februára prišli podporiť prezidenta, aby tento rozsudok nad svojou krajinou nepodpísal. Všetci ostatní zostali pasívni a dovolili, aby sa tá šialená ideológia v našej krajine udomácnil na celé desaťročia.A tak pán v baranici mohol vyhlásiť toto: "Občané, občanky, soudruzi, soudružky! Právě se vracím z hradu od prezidenta republiky. Dnes ráno jsem panu prezidentu republiky podal návrh na přijetí demise ministrů, kteří odstoupili 20.února tohoto roku. A současně jsem panu prezidentu navrhl seznam osob, kterými má býti vláda doplněna a rekonstruována. Mohu vám sdělit, že pan prezident všechny mé návrhy, přesně tak, jak byly podány, přijal..."Väčšina obyvateľov asi uverila sľubom Komunistickej strany, že iba ona je tá jediná a pravá, ktorá dokáže zabezpečiť vládu ľudu, spravodlivosť, prosperitu. Vieme, že to dopadlo ako počas francúzskej revolúcie. Bratstvo bolo iba pre tých, ktorí boli ochotní zbratať sa novými mocnármi, a držali hubu a krok. Rovnosť bola zabezpečená pre všetkých. Všetci sme si boli rovní, mali sme sa rovnako dobre, teda rovnako zle. Tí, ktorí si boli rovnejší, sa za tú istú prácu, prípadne aj za menšiu mali lepšie. A čo sa týka slobody, o tej máme zapísaných milióny strán vykonštruovaných procesov a tisícky odsedených rokov "rozvracačov" socializmu.Stali sme sa súčasťou Sovietskeho bloku a západná hranica sa stala ostnatým, a pre mnohých žiaľ aj "oloveným", múrom. Predstavitelia štátu až príliš často zdôrazňovali, že im ide o dobro občanov nášho "ľudovo demo(ľudovo)kratického" štátu. Spoliehali sa na to, že ľudia vždy skôr uveria planým sľubom, ako tomu, kto sa im nebojí povedať, že skutočný pokrok sa dosahuje nie obetovaním druhých, ale obetovaním seba. Nemám dobrý pocit pri tejto spomienke, podobne ako nemám dobrý pocit, keď počujem také isté ľudovodemokratické reči z úst dnešných socialistov, z úst tých, ktorí sa vozia v miliónových autách, a ktorí si stavajú obrovské vily a kšeftujú s tými, ktorí sú im rovnejší ako všetci ostatní obyvatelia Slovenska...Mocní tohto sveta budú len natoľko bezohľadne arogantní a mocní, nakoľko im to dovolíme. Neteší nás, že vtedajšia generácia dovolila, aby u nás demokraciu vystriedala totalita. Rovnako ako neteší dnešných ľudí v Nemecku to, že vtedajší ľudia zvolili Hitlera. Pýtajú sa ich: "Čo ste nám to urobili!" Bolo by smutné, keby budúce generácie pozerali na nás tak, ako my na tie predošlé, ktoré nám tu pustili boľševika. Keby o nás povedali: "To boli tí, ktorí sa nechali obalamutiť populizmom a uspokojili sa len s povrchnými sľubmi!" Ak je pravda, že vo vláde a v parlamente sú tí najlepší z nás, tak potom sa veľmi nemáme čím chváliť...
