Všetci vieme, že máme ešte veľmi ďaleko k tomu, aby u nás bola vymáhateľnosť práva na takej úrovni, ako vo vyspelých demokratických krajinách. So slabou vymáhateľnosťou počítajú novinári, redaktori, mnohí pokútni obchodníci, a samozrejme mafiáni. Mnohí sa spoliehajú na to, že tlak verejnosti nie je dostatočne veľký na to, aby sa páchatelia hospodárskej kriminality dostali do nemilosti. Nenormálne sa zdá akoby normálnym, hlavne, že v globále sa máme postupne lepšie a lepšie. Keď to takto vnímajú tí obchodníci so zbraňami, ktorým ide iba o zisk, a je im často krát jedno, či sa ich zbrane používajú na obrannú, či na útočnú vojnu, nečudujeme sa tomu. Od takýchto obchodníkov neočakávame ani slušnosť, ani humanitu. Ak by to takto vnímal minister nejakej krajiny, ktorá tvrdí, že je demokratickou krajinou, nemá čo robiť na takomto poste.Je jasné, že firma, ktorá dodáva zbrane iba na obranné účely do krajín, kde to medzinárodné spoločenstvo považuje za normálne, bude ekonomicky znevýhodnená oproti firme, ktorá to za lepšie peniaze predáva agresorom. Je jasné, že firma, ktorá pri predaje argumentuje iba kvalitou a výhodnou cenou, bude znevýhodnená oproti tej, ktorá ponúkne mastnejší úplatok či už finančnou formou, alebo formou služby. Obyvatelia žiadnej demokratickej krajiny by však nemali byť hluchí k tomu, ak by sám minister hľadal možnosti, ako zrovnoprávniť podnikateľské možnosti obidvoch firiem. Určite nie tak, že bude hľadať legálne cesty, ako zaúčtovať úplatky. To robia iba ministri v banánových republikách, kde obvykle bývajú sami ekonomicky napojení na obchod so zbraňami. V demokratických krajinách takíto ministri bývajú rýchlo odvolaní.
