Tento kráľ sa na sklonku svojho života, keď mu moc a sláva stúpla do hlavy natoľko, že začal rozhodovať aj o tom, o čom môže rozhodovať iba Boh, dopustil veľmi zlého skutku. Ukradol jednému zo svojich oddaných vojakov manželku. Tento svoj čin sa usiloval najskôr klamstvom ututlať. Keď sa mu to nepodarilo, urobí niečo ešte horšie. Dá zabiť Uriáša jeho priateľom, ktorí ho na kráľov príkaz majú opustiť v núdzi. Zlomil svoj charakter a láme aj charaktery tých, ktorí sú mu zverení.Boh sa nepozerá nečinne na to, čo urobil kráľ. Pripomína mu, že porušuje pravidlá, ktoré sú od Boha a ktoré nemôže zmeniť ani najmocnejší kráľ. Plánuje odtiahnuť od neho svoje požehnanie a nechať ho iba na jeho sily. Pripomína mu, že prestal milovať svojho Boha, pretože ak niekto nenávidí blížneho, a robí mu zle, nemôže tvrdiť, že miluje svojho Boha. Kráľ Dávid nebol iba veľký hriešnik, ale aj veľký kajúcnik. Svedčia o tom slová Žalmu, ktorý napísal po tejto udalosti. Tieto slová vyjadrujú jeho hlbokú ľútosť nad tým čo urobil a snahu napraviť, čo sa len dá.Zo všetkých síl obnovuje svoje priateľstvo a svoju lásku k Bohu, začína milovať oveľa viac, preto je mu aj veľa odpustené a dostáva prisľúbenie, že z jeho rodu príde na svet Mesiáš, ktorého ľudstvo čaká už veľmi dlho. Dávidova veľkosť spočívala v tom, že sa zodpovedne stavia k svojim chybám, nazýva ich svojimi a zo všetkých síl sa ich usiluje napraviť. Necháva počiatočné klamanie a vykrúcanie. Veľmi dobre vie to, čo vie každý človek, že aj keď ľudí sa mu podarí oklamať, svojho Boha neoklame nikdy.Niekedy máme pocit, že niektorým ľuďom Boh odpúšťa viac ako nám. Za čias Ježiša bolo pre Židov veľkým pohoršením to, že Ježiš odpustil len tak na počkanie žene, ktorá bola veľkou a známou hriešnicou. Táto žena svoju ľútosť prejavila veľkou láskou k Ježišovi, ktorého uvítala ako najvzácnejšieho hosťa. Umyla mu nohy, utrela mu ich a pomazala olejom. Nebolo by to nič čudné, veď takto si v tom čase vzácnych hostí uctil každý slušný človek, ktorý vedel, čo to znamená pre stáleho pútnika mať v poriadku nohy kráčajúce denne po prašných a blatistých cestách cestách. Čudný bol spôsob. Na umývanie boli použité slzy a na utieranie vlasy.Slzy ľútosti bol vklad tejto ženy do vzťahu odpustenia. Nemala istotu, že sa jej dostane odpustenia, na začiatok chcela aspoň niečo. Aspoň prach z Ježišových nôh vo svojich vlasoch. Túžila po odpustení a myslela si, že okrem toho prachu z nôh si viac nezaslúži. Aj napriek tomu, že sa jej od prizerajúcich sa dostalo iba opovrhnutie, od Ježiša dostala okrem zašpinenia svojich vlasov čisté srdce. Dnes je to u mnohých ľudí presne naopak. Záleží im na tom, aby mali vlasy čisté a bez lupín a nezáleží im na tom, aby radšej srdce žiarilo čistotou. Tejto žene Ježiš veľa odpustil, lebo veľa milovala.Dávid a verejne známa hriešna žena sú veľké biblické postavy, ktoré nás učia, čo potrebujeme k odpusteniu. Nam prvom mieste je to uvedomenie si svojich hriechov. Ani výhovorky, ani klamanie si do vlastných očí z nás lepších ľudí neurobí. Každý z nás má toho na rováši dosť. Na druhom mieste si musíme uvedomiť, že skutočné odpustenie nájdeme iba u Boha. Aj keď ublížime nejakému človeku, Boha to bolí vždy viac ako toho človeka, lebo Bohu záleží aj na tom človeku, aj na mne. Spoznanie takého Boha je výzvou k milovaniu. Nespokojné bude naše srdce, kým nespočinie v ňom. A láska k Bohu nám zakryje množstvo hriechov. Niektoré zakryje tak, že nám ich ani nenapadne pozvať do nášho srdca a niektoré zakryje našou ľútosťou a odpustením zo strany Boha, ktorý nás vedie k zodpovednejšiemu životu...
