Na svoj predchádzajúci článok som dostal dosť rozhorčených reakcií. Zlietli sa osy, ktorým sa nepáčilo, že mám inak sformované spomienky, ako je to možno zvykom. Niektorí sa ma usilovali presvedčiť, že istoty, o ktoré sa opieram celý život nie sú pevné, že nestojím na strane správneho kráľovstva. Pritom ja som ich kráľovstvo nenapadol. Ak im hodnoty ich kráľovstva pomáhajú byť citlivými ľuďmi schopnými obetovať sa pre druhých, chcem sa tešiť spolu s nimi.Práve teraz som dopozeral film "Terminal". Je to o mužovi z Krakozije, ktorý pre úplnú maličkosť, pre spomienku na svojho otca, ktorý mal rád džez, bol ochotný bývať deväť mesiacov na letisku. Nikomu neublížil, bol iba iný, a to mu šéf letiska nemohol odpustiť. Máte právo sa rozčuľovať nad tým, že vo mne, v kňazovi, nápis "Nech žije KSČ!" vyvoláva príjemné spomienky. Neočakával som, a ani neočakávam, že to všetci pochopia. Veď maličké radosti bývajú také rozmanité, že niekedy ich nikto okrem nás nedokáže pochopiť.Nenárokujem si na pochopenie, ani sa nehnevám na tých, ktorí na tento nápis majú úplne iné spomienky ako ja. Mne tento kamienok v mozaike môjho života pomohol rozžiariť jeden kňaz, ktorý sa na mnohé veci dokázal pozrieť aj napriek ťažkým časom s nadhľadom a humorom. To vďaka jeho prístupu mám na nápis "Nech žije KSČ!" príjemné spomienky. Prajem všetkým, ktorí sa ešte neprestali tešiť z maličkostí, aby s tým nikdy neprestali. Nenechajte si tieto, pre niekoho možno škaredé kamienky, vytrhnúť z mozaiky svojho života. Je nádherné, že každý z nás je iný...PS: Kto si neprečíta článok, na ktorý je link pod týmto článkom, pravdepodobne nepochopí, o čom píšem.
