Pre pochopenie problému je potrebné najskôr vedieť, čo je to vlastne exkomunikácia. Nie je to vyhnanie človeka z Cirkvi, len sú mu na určitý čas zakázané niektoré úkony, na ktoré má právo vďaka svojmu krstu, prípadne na základe prijatia kňazskej vysviacky. Veriacemu laikovi napríklad nie je umožnené prijímanie sviatosti, kňazovi nie je umožnené slúžiť svätú omšu, spovedať... Tento trest začne plynúť buď od jeho vyhlásenia alebo bez vyhlásenia vtedy, ak člen Katolíckej cirkvi urobí niečo, čo je veľmi vážnym prehreškom proti pravidlám spoločnosti.V prípade exkomunikácie biskupa Williamsona začala jeho exkomunikácia plynúť od tej chvíle, kedy sa nedovolene dal vysvätiť za biskupa od biskupa Lefebvra, zakladateľa bratstva Pia X. Toto bratstvo sa usilovalo poprieť prínos II. vatikánskeho koncilu, ktorý sa skončil v roku 1965. Zľakli sa otvorenia sa svetu, ku ktorému Katolícka cirkev nastúpila týmto koncilom, chceli aby zostalo platiť čo najviac pravidiel z Tridentského koncilu, ktorý sa konal v rokoch 1545 až 1563. Tento koncil podľa nich zaviedol poriadok, zakiaľ čo II. vatikánsky rozbehol sériu neporiadkov. Už pápež Ján Pavol II. mal veľa stretnutí s bratstvom Pia X., pri ktorých sa usiloval v dialógu hľadať východisko z izolácie, do ktorej sa svojim prílišným konzervativizmom toto bratstvo dostalo.Pápež Benedikt XVI. sa rozhodol urobiť ústretový krok tým, že znova zaviedol platnosť aj tridentskej liturgie, ktorá bola nahradená liturgiou II. vatikánskeho koncilu. Ako odpoveď na tento ústretový krok očakával vyjadrenie pokánia nad tým, čo spôsobilo exkomunikáciu, aby túto exkomunikáciu mohol pre nich zrušiť. Po prejavení ich ľútosti pápež podľa cirkevného práva musel túto exkomunikáciu zrušiť (inú možnosť mu právo nedáva), čo aj urobil. Problém ktorý nastal, bol v tom, že nemal dostatočné informácie o tom, že jeden zo štyroch biskupov je popieračom holokaustu. V čase zrušenia exkomunikácie zodpovedný človek, ktorý mal pápežovi podať informácie o Williamsonovi, mal ťažkú chrípku a jeho spolupracovníci jeho úlohu nezastali tak, ako by mali.Mnohí ľudia nechápu ako je možné, že pápež nevedel o tom, že Williamson je popieračom holokaustu. Neviem či títo ľudia majú predstavu o veľkosti Katolíckej cirkvi. Počet jej členov je porovnateľný s počtom obyvateľov Číny. Mať dostatočné informácie o takom obrovskom počte ľudí z rôznych krajín a národov nie je jednoduché. Túto úlohu musia zvládnuť v podstate niekoľkí pracovníci vatikánskych úradov, pretože nie je možné financovať nejakú rozsiahlu informačnú službu. Vatikán uznáva, že je to jeho slabina, najmä vtedy, ak je nutné v krátkom čase zaujať stanovisko k nejakému konkrétnemu problému. Pápež nemal podľa cirkevného práva inú možnosť ako zrušiť exkomunikáciu po prejavení ľútosti, keby však mal jasnú informáciu od podriadených, že Williamson je popierač holokaustu, určite by k zrušeniu exkomunikácie pripojil to, že vďaka svojim názorom nemôže počítať so žiadnou aktívnou službou.Na druhej strane je potrebné uznať médiám (tie, ktorým ide o pravdu a nie o senzácie), že mali určitý čas trpezlivosť a očakávali vyhlásenie pápeža o tom ako je možné, že zrušil exkomunikáciu takémuto človeku. Ich pohon začal až vtedy, keď sa stretli s reakciou, že pápež sa k tomu vyjadrovať nebude. Je smutné, že v tom čase sa ho jeho najbližší podriadení nezastali. Je smutné, že nedokázali odkomunikovať svetu skutočnú podstatu toho problému. Ak chceme naozaj žiť posolstvo II. vatikánskeho koncilu, musíme sa otvárať tomuto svetu a komunikovať s ním nie z pozície tútora, ale z pozície partnera. Ak svoju vieru berieme v jej podstate, musíme uznať, že máme spoločný cieľ nielen s inými náboženstvami, ale so všetkými ľuďmi. Týmto cieľom je úsilie o spoločné dobro a o rešpektovanie slobody svedomia každého človeka. V dnešnej dobe, ktorá sa zvykne nazývať aj komunikačnou dobou, neobstojíme, ak naša komunikácia nebude jasnejšia a promptnejšia.
