Možno sa smrťou tohto tyrana nič nezmení a ostatní tyrani behajúci na slobode sa na chvíľu zľaknú, že sa to isté môže stať aj im, keď im na to prídu. Skutoční tyrani sa smrti až tak neboja, obávajú sa, že stratia vplyv, obávajú sa o svoje deti, ktoré nechávajú po sebe, či tieto deti prežijú. Ich najmilšími deťmi nie sú často ich pokrvní príbuzní, sú to myšlienky, ktoré celý život presadzovali. Myšlienky v nich také silné, že prekričia svedomie, ktoré normálne nedovoľuje zabíjať a ubližovať nevinným.Ak tyran umrie opustený vo väzení, jeho najmilšie deti po ňom zostanú neduživé a často neschopné "oplodniť" mysle nasledovníkov. Ak tyran umrie popravený tými, ktorí sú pokladaní za nepriateľa tyrana, v mnohých to vyvoláva túžbu po odplate. Usmrtenie človeka je nespravodlivosť, je to niečo, na čo človek nemá právo. A nespravodlivosť vyvoláva nepokoj, pretože pokoj je dielom spravodlivosti. Na potupne popraveného tyrana sa nezabúda. Takéto skutky zvyknú vyvolávať špirálu násilia a vlny represálií, kde popri spravodlivosti rastie aj nespravodlivosť a nepokoj.Myslím, že mnohí máme taký zmiešaný pocit. Cítime, že je dobre, ak je tyran potrestaný, no vime, že zabíjať by sme nemali. Iba ak v sebaobrane. Zabiť v sebaobrane starého chudáka, ktorého jedinou zbraňou je možno iba jeho protéza, hovorí o strachu. O strachu pred nami samotnými. Pred tým, že možno niekto by sa nechal kúpiť, aby ho dostal na slobodu. O strachu pred tým, že by sme ho nedokázali tých jeho posledných pár rokov udržať v izolácii, kde by bol k dispozícii vyšetrovateľom, aby sa zodpovedal aj z ďalších zločinov. A možno o strachu pred tým, aby neprezradil, kto všetko boli jeho priatelia.Už sa nedá "odobesiť". Vziať život dokážeme, dať nie. Ak sa ukáže, že to bol chybný krok, nie je kam cúvnuť. Vyhrala spravodlivosť, či iba túžba po pomste? Kto tu bol radcom? Triezva diplomacia, či iba hnev, ktorý nezvykne bývať dobrým radcom? Vyhrali sme, alebo opäť prehrala ľudskosť a my s ňou? Dúfam, že čas neukáže, že táto prehra bola osudová...
