Keď som začal robiť stretká s deťmi, zastavili sa u nás doma ŠTBáci s bystrickou značkou na aute a boli zvedaví na mnohé veci. Vedeli, že som si podal prihlášku na štúdium teológie a chceli si ma "ochočiť". Ja som však na ich príchod bol dobre pripravený. Poradil mi kňaz Ladislav Vrábel, ktorého som spoznal v Nitre počas štúdií na vysokej škole. Hneď ako prišli, som ich požiadal, aby mi ukázali legitimácie. Potom som im položil otázku: "Čo si prajete?"Začali veľmi zdĺhavo a okolkami pred naším domom, pretože neprijali pozvanie na kávu, so "zoznamovaním" sa s "prípadom". Boli zvedaví na to, prečo som nechal vysokú školu a či sa až tak veľmi chcem stať kňazom. Ponúkli sa, že mi vybavia, aby som sa dostal na štúdium teológie. Stačí vraj, aby som im podal nejaké informácie. Ja som nad tým iba pousmial, nikdy som totiž neudával a nebonzoval, nemáme to v rodine, a poďakoval som im s vysvetlením, že som ešte nebol na vojne a rád by som išiel, ak sa nedostanem na školu.Potom sa ma začali pýtať na niektoré mená. Obzvlášť ich zaujímalo, či nepoznám nejakého Trstenského. Nevedel som o koho ide, neboli sme "disidentská" rodina, preto som sa spýtal, či myslia na trstenského farára. Odpovedali mi, že síce býva v Trstenej, no nie je tam farárom. Uvedomil som si, že to musí byť poriadne veľká ryba - osobnosť, keď sa na ňu vypytujú neznámeho adepta teológie, a rozhodol som sa, že ho navštívim pri najbližšej príležitosti. Páni, očividne nespokojní, nasadli do služobnej lady a vyrazili na ďalší "lov".O niekoľko dní, sme sa niekoľkí mladí, ktorí sme robili protištátnu činnosť, lebo sme sa stretávali, modlili sme sa ruženec, a premietali sme pritom pašované náboženské diapozitívy zobrazujúce ružencové tajomstvá, vybrali na návštevu do Trstenej za Mons.Trstenským, aby nám poradil, ako máme robiť stretká pre deti. Prijal nás veľmi vľúdne pri zapnutom rádiu, ktoré ako som dozvedel oveľa neskôr, malo rušiť odpočúvanie. Pekne nás pohostil, povypytoval sa na všetko, čo robíme a povzbudil nás k tomu, aby sme sa v prvom rade veľa spoločne modlili. Odporučil nám, že ak chceme robiť stretká, musíme najskôr pripraviť pôdu hlbokou modlitbou.Najväčší dojem na nás urobilo to, čo sme neskôr nevedeli vyjadriť. Niečo, čo z neho vyžarovalo. Bol to človek, ktorý sa nebál ani čerta, ani komunistov, ani ŠTBákov. Možno preto mali práve oni z neho strach. Väčšinu svojho kňazstva prežil ako robotník. Nikdy sa nenechal zlomiť a neustále písal listy vysokým predstaviteľom vlády, aby náboženskú slobodu, ktorá bola garantovaná ústavou, neporušovali svojím neraz aj brutálnym prístupom voči veriacim, ktorí svoju vieru chcú prežívať aj mimo múrov kostolov, a to aj napriek tomu, že sú to učitelia, lekári, právnici...Nám vtedy poradil veľmi múdro. Stretávali sme sa naďalej a po čase, keď sme modlitbou zúrodnili pôdu našej práce, sme sa pustili aj do stretiek. Povzbudenia od takýchto ľudí dajú človeku veľkú silu na dlhý čas. Je mi trochu ľúto, že som nebol na jeho pohrebe. Ležal som v tom čase nachladnutý v posteli a po čele mi stekal pot. Viem, že v tom čase v Trstenej mnohým ľuďom stekali po tvári slzy smútku z toho, že slovenská cirkev prišla o jednu veľmi veľkú osobnosť. Aj dnes potrebujeme ľudí, ktorí sa nebudú báť svedčiť svojím životom o hodnotách, ktoré nedokáže nahradiť žiadna ideológia. Potrebujeme ľudí, ktorí aj mocným tohto sveta budú pripomínať, že desatoro platí aj pre nich.
