O čo im ide. Dobrému zamestnávateľovi záleží na tom, aby mal zisk a spokojných zamestnancov. Dobrému zamestnancovi zasa, aby mal dobrú výplatu a spokojného šéfa. Toto zvykne platiť v dobrých podnikoch. V tých zlých a nefungujúcich, ide iba o to, aby každý bol spokojný sám za seba. Šéf chce z robotníkov vyťažiť čo najviac a robotníci chcú čo najviac zarobiť. Niečo takéto dnes už vidíme iba na "skapíňajúcich firmách". Možno je to zvláštne, ale bez určitej dávky altruizmu nie je dnes možné postaviť úspešný podnik.Malé dobre fungujúce súkromné firmy v tom nemajú žiaden problém. Ide im o to, aby firma vzrastala a aj o tom, aby im rástli platy. Cítia sa spoluzodpovední za rozvoj toho, čo všetci považujú za svoje. Úlohou štátu je postaviť zákony tak, aby sa čím viacerým oplatilo pracovať, a aby si firmy mohli slobodne konkurovať. V rámci jedného štátu to nie je až taký problém, pretože firmy väčšinou majú rovnakú východiskovú pozíciu. Horšie to je vtedy, ak firma z chudobnejšej krajiny chce pracovať v bohatšej.Bohatšie krajiny nemajú radi LPS-ku, lacnú pracovnú silu. Treba to však upresniť - nie vo svojej krajine. V cudzej krajine im to až tak veľmi nevadí, pretože za lacný peniaz im porastie kapitál, a ak sú prezieraví, robotníci v chudobnej krajine im zarábajú aj na robotníkov vo vlastnej krajine. Za tú istú prácu je to niekedy aj dvojnásobný platový rozdiel. Krajiny takéto firmy, stojace na dvoch pevných nohách, teda doma a za hranicami, podporujú. Ľudia majú prácu, štát má dane a podnik zisky. Nespokojní sú iba zamestnanci v chudobnejších krajinách. Majú sa síce lepšie ako predtým, no nemajú sa tak dobre, ako by si to zaslúžili. Za nich by mali zabojovať odboroví predáci!Krik nastáva vtedy, ak firma chce vykročiť obidvoma nohami do zahraničia, aby sa jej zvýšil zisk a zlepšilo sa postavenie na celkovom trhu. Problém je to aj vtedy, ak do krajiny prichádzajú firmy zo zahraničia so svojimi robotníkmi a konkurujú dobrou prácou a nízkou cenou. Vtedy sa zdvíha vlna protestov domácich podnikateľov a štát sa ich usiluje "chrániť", pretože sú to voličské hlasy. Európa sa zjednotila, no nie až natoľko, aby sme si boli všetci rovní. Niektorí si vždy budú chcieť byť rovnejší, a vždy je smutné, ak za tých rovnejších kopú odboroví predáci z chudobnejších krajín, ktorí by prví mali bojovať za voľný trh pracovnej sily a za rovnaké šance pre všetkých.Iba po otvorení trhu tu u nás v Európe, môže dôjsť k tomu, že pracovití a šikovní sa budú mať lepšie ako tí zatuchnutí chránení byrokratickým aparátom svojej vlastnej krajiny. Vlády bohatších štátov by si mali uvedomiť, že právo na prácu a na spravodlivú mzdu majú nielen ich voliči, ale všetci ľudia a nemali by zabúdať, že spokojní pracovití zamestnanci sú aj pre nich väčšou výhrou ako tí domáci rozmaznaní, ktorí sú pre ekonomický rast krajiny často najväčšou brzdou. Na prílišnú ochranu pracovného trhu vždy najviac doplatí ten, kto s tým začal. A ak niečo docieli, tak iba to, že veľké firmy sa z jeho krajiny pôjdu postaviť na obe nohy do krajín, kde to bude výhodné tak pre firmy ako aj pre zamestnancov.
