Štátny aparát sa pri takomto prístupe usiluje mať všetky nástroje sociálnej politiky iba vo svojich rukách. Usiluje sa hľadať také riešenia a opatrenia, ktoré by vyhovovali čo najväčšiemu počtu klientov, a boli čo najmenej náročné na ľudské zdroje. Sociálny práca sa pri tomto prístupe v mnohých štátoch končí pri okienku sociálneho pracovníka, ktorý dá pečiatku, že toho človeka videl, a teda, že má aj naďalej ochotu zostať v štátnej sociálnej sieti. V takomto systéme nemá miesto individuálny prístup, lebo ten si vyžaduje veľa prípadových, individuálnych riešení. Zabúda sa na to, že ak dvaja nerobia to isté, teda ak dvaja nepracujú, nemusí to byť to isté. Krátkodobo je takýto systém najlacnejší, pretože stačí zaplatiť zopár ľudí, ktorí vedia "uderiť" pečiatku na správne miesto.Druhou krajnicou je byrokratická ignorancia. Pri tomto prístupe sa "tatko" štát nehlási k svojim neúspešným deťom. Je presvedčený o tom, že ich sociálna situácia je iba ich vlastným problémom, a pripomína, že kto má problém, nech si ho aj rieši. S takýmto prístupom sa môžu stretnúť ľudia najmä v krajinách tretieho sveta. Tam štát nemá záujem "investovať" do sociálnych opatrení, ktorých výsledky by sa mohli ukázať až o jednu generáciu. Niekedy to nerobí aj preto, lebo sa musí vysporiadať s problémami, ktoré sú menej dôležité, sú však súrnejšie. Usiluje sa zháňať pre hladných ryby, a nie je čas, niekde možno aj chuť, zaobstarať im udice a naučiť ich chytať ryby. Na vidieku, kde prevláda rodový systém sa ešte stáva, že rodina, prípadne nejaké cirkevné spoločenstvo sa postarajú sami o svojich núdznych, ak sa však niektorý člen vyberie za prácou na okraj nejakého veľkomesta, a tam sa neuchytí, končí v nejakom chudobnom tábore, slume, bez nádeje na zlepšenie životnej situácie.Niekde medzi týmito krajnicami je stred. Týmto stredom nie je jedno riešenie, ale sústava komplementárnych, vzájomne sa doplňujúcich optimálnych riešení a prístupov. Nie je jednoduché ich objaviť práve z toho dôvodu, že sa očakávajú presné a adresné riešenia. Je jasné, že takéto riešenia nemôže objaviť nejaký byrokrat sediaci niekde za mahagónovým stolom ďaleko od klienta bez komunikácie s terénnym sociálnym pracovníkom. Na druhej strane si terénny pracovník neporadí bez podpornej pomoci zo strany štátu, ktorú musí presadiť a odsúhlasiť práve ten byrokrat. Tu sa nejedná o vyriešenie rovnice s jednou neznámou, kde stačí správne dosadiť do vzorca. Nájsť správne riešenie vyžaduje poznanie širokej škály prostriedkov a možností, a mať skúsenosti s ich implementáciou do vyriešenia konkrétnej situácie núdzneho človeka.Riešením je otvorená komunikácia a uplatnenie zásady subsidiarity. Je to zásada, ktorý presadzuje, že že kompetencie a riešenia by sa mali posunúť čo najbližšie k problému, ktorý chceme riešiť. Štátny aparát si musí uvedomiť, že sa jedná o taký zložitý problém, že sa nedá riešiť paušálne vydaním nejakého zákona, či vyhlášky. Jeho snahou by mala byť čo najvyššia miera decentralizácie. Ideálne by možno bolo, keby z jeho strany bola poskytnutá iba základná finančná pomoc všetkým sociálne odkázaným. Mohla by to byť polovica súčasných financií. Druhú polovicu by bolo potrebné poskytnúť samoprávam, ktorých úlohou by bolo hľadať spôsoby sociálnej práce, aby sa čím viac ľudí nejakým spôsobom vymanilo zo sociálnej siete. Samosprávy, ktoré to pochopili, začali už teraz pracovať na finančnom a personálnom zvyšovaní kapacít svojich sociálnych oddelení a dávajú na to vyššiu časť zo svojho rozpočtu.Otázkou zostáva, či súčasná vláda, podľa doterajších prístupov populistická a paternalistická, bude mať záujem na tom, aby sa v sociálnej oblasti zbavila právomoci "lámať chlieb hladným". Populisti si až príliš dobre uvedomujú, že väčšina ľudí v skutočnosti túži iba po chlebe a po hrách. Uvedomujú si, že ľud miluje svojich chlebodarcov a nemá v láske tých, ktorí ich tlačia k tomu, aby sa zapojili do riešenia svojej neľahkej sociálnej situácie. Sociálne odkázaní u nás na úrovni štátu ešte stále predstavujú silnú voličskú základňu, preto predpokladám, že si to s nimi súčasná vláda nebude chcieť rozhádzať. Na druhej strane pribúda miestnych samospráv, ktoré majú záujem na tom, aby sa počet ľudí v sociálnej sieti zmenšoval a robia prvé, často úspešné kroky, k adresnej pomoci. Bez uplatňovania zásady subsidiarity sa sociálna pomoc veľmi často minie svojím účinkom.Na záver by som chcel iba pripomenúť, že cieľom sociálnej práce nie je "rozumné" poskytnutie almužny na prežitie. Jej cieľom je, aby človek pomáhal človeku...
