Nebolo jednoduché nájsť spôsob, ako týchto ľudí, z ktorých mnohí boli veľmi jednoduchí, priviesť k tomu, aby pre svoje dieťa zabezpečili krst, ktorý považovali za dôležitý pre dieťa. Niektorí, keď nepochodili u miestneho farára, chodili deti krstiť k pravoslávnemu kňazovi do vzdialenej obce, ktorý od rodičov nevyžadoval nič okrem peňazí a aj od tých chudákov si vedel slušne zapýtať. Problém prišiel vtedy, keď deti krstené u neho mali ísť na prvé sväté prijímane, nebolo možné od neho dostať krstný list, lebo deti často ani nezapísal do matriky.Nebolo pre mňa jednoduché sa rozhodnúť, čo vyžadovať od rodičov, aké podmienky. Ku krstu dieťaťa totiž stačí, ak si rodičia krst prajú a ak bude postarané o jeho náboženskú výchovu. Najlepšie je to vtedy, ak sú rodičia cirkevne zosobášení a krstní rodičia majú birmovku. Ako to však v krátkom čase dosiahnuť u ľudí, kde bol problém s tým, že málokto bol cirkevne sobášený a na birmovke bolo iba zopár ľudí. Navyše do kostola veľmi nechodili, lebo sa tam cítili cudzo a viacerí veriaci im dávali najavo, že ich v kostole, ktorý postavili ich dedovia, iba trpia, lebo sa nechcú pohádať s farárom, ktorý chce, aby tam chodili aj Rómovia.Nemal mi kto poradiť, neboli žiadne pravidlá, ani usmernenia, ako sa zachovať v tejto situácii, tak som si musel určiť vlastné. Od rodičov a krstných rodičov som vyžadoval, aby aspoň raz prišli na svätú omšu. Po svätej omši som mal pre nich krátke vysvetlenie, čo je krst, aké výhody získava dieťa krstom a aké povinnosti z toho vyplývajú pre rodičov a krstných rodičov. V prvý rok bol veľký problém zohnať krstných rodičov, lebo málokto mal birmovku. Za krstných rodičov - boli to v podstate svedkovia krstu - mohli ísť aj tí, ktorí sa zapísali na birmovku a začali chodiť do kostola.Bolo náročné zvládnuť to všetko tak, aby krst, sväté omše a sviatosti neboli pre nich iba formalizmom, no na svätých omšiach začalo pribúdať veriacich z osady a na budúce Vianoce som objavil už len niekoľko nepokrstených detí. Napriek tomuto všetkému sa stalo, že zomrelo dieťa, ktoré nebolo pokrstené. Prišli za mnou jeho rodičia a prosilil ma, aby som im dieťa pochoval. Uznali, že ho chceli dať pokrstiť, no neurobili tak z vlastnej lenivosti. Musel som sa rýchlo rozhodnúť, ako sa postaviť k tejto situácii. Viem, že niektorí kňazi niekedy nechcú pochovať a pustiť do kostola truhlu s pokrsteným, ktorý sa málokedy, alebo v poslednom čase vôbec neukázal v kostole. Ja mám iný názor. Každý kto je pokrstený, je náš, a má ako kresťan právo, aby sme sa s ním rozlúčili.Toto dieťa bolo nepokrstené, no ako človek malo právo na to, aby som sa k nemu a k jeho smútiacim rodičom zachoval ako človek. Jedným zo skutkov telesného milosrdenstva je pochovávať mŕtvych. Poprial som smútiacim rodičom úprimnú sústrasť a dohodli sme sa na čase. Bol to smutný sprievod. na čele kríž, miništranti, hneď za mnou kráčal otec a niesol na rukách malú bielu truhlu. Celou cestou som bol zahĺbený do seba a modlil som sa. Za dieťa nie, za jeho rodičov, a za všetkých rodičov mojej farmnosti, aby boli zodpovednejší k svojim deťom. Dieťa ešte v živote nestihlo urobiť nič zlé. Verím, že Boh si ho vzal k sebe do neba. Ponúkané peniaze od rodičov som nezobral. Vrátil som im ich so slovami, aby za ne niečo kúpili ostatným deťom.
