Niektorí sú pozvaní k tomu, aby úplne zanechali kruh svojej rodiny, pretože nové miesto ich potrebuje úplne naplno, iní sú pozvaní, aby sa popri starostlivosti o svoju rodinu venovali novej rodine, spoločenstvu, ktorému majú slúžiť ako spoluhľadači. Pomáhajú hľadať svojim zvereným cestu, na ktorú ich pozýva Boh. Keďže duchovná rodina má rozdielne potreby, aj služby sú rozdielne. Ježiš pozýva položiť ruku na pluh a neobzerať sa späť. Je to výzva k tomu, aby sa človek v prvom rade usiloval slúžiť tej rodine, do ktorej je povolaný.Najrožšírenejšou službou je budovanie domácej cirkvi. Túto službu vykonávajú tí, ktorí si založia rodiny a v nich sa usilujú svoje deti viesť k osobnému stretnutiu sa s Bohom. Je to jedna z najnáročnejších služieb a tí, ktorí sa s ňou stretli vo svojej vlastnej rodine, nikdy nebudú za ňu dostatočne vďační svojim rodičom. Niet rodiny, kde by občas neprišlo nejaké nedorozumenie. Ak nechajú slnko zapadnúť nad svojim hnevom, vždy sa dá vstať, oprášiť sa a ísť ďalej. Veľmi ťažké je to v tých rodinách a tých spoločenstvách, na ktoré platí biblické: "Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili. Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela." Tam, kde duchovné ide na vedľajšiu koľaj, to veľmi často dopadne takto.Ja som svoje povolanie do duchovnej rodiny prežíval na rôznych stupňoch. Keď som sa ako dospievajúci dostal k hlbšej viere vďaka spoločenstvu mladých ľudí, myslel som si, že musím uniknúť zo svojej rodiny a venovať sa najmä novej duchovnej rodine. Výlet s deťmi bol pre mňa oveľa dôležitejší ako pomoc rodičom. V spoločenstve na vysokej škole som pochopil, že nik ma nemôže dotlačiť k tomu, aby som svoju vďačnosť voči rodičom prestal prejavovať aj konjkrétnou pomocou. Keď som neskôr vstúpil do rehole, kde mi najmä v noviciáte pripomínali, že k rodičom by som mal chodiť čo najmenej, stále som sa proti tomu vo svojom vnútri bránil, pretože duchovnú rodinu som vnímal ako rodinu, do ktorej som sa rehoľnými sľubmi "priženil". Bolo mi jasné, že jej mám venovať väčšinu svojich síl a času, no neustále som u predstavených presadzoval, že svoje sily musím venovať aj svojim rodičom, ktorým s vekom pribúdajú choroby a ubúdajú sily.Ak sa stretnem s názorom, že osoby, ktoré sa zasvätili Bohu, majú čo najmenej navštevovať svojich rodičov, lebo ich to vraj oberá o duchovný pokoj, vždy mi napadnú slová Ježiša, ktorý povedal: "Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov. A hovoril im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje. Lebo Mojžiš povedal: „Cti svojho otca i svoju matku“ a: „Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.“ Vy však hovoríte: „Keď človek povie otcovi alebo matke: Korban, čo znamená, že všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar,“ už mu nedovolíte nič urobiť pre otca alebo pre matku." (Mk7,8-12)Niektorým sa možno zdá, že svojich rodičov navštevujem až príliš často. Ja si však uvedomujem, že majú prinajmenšom rovnaké právo na moju starostlivosť ako duchovná rodiny mojej nevesty Cirkvi, ktorú sa usilujem milovať rovnako, ako ju miloval Kristus.
