V roku 1987 sme maturitné témy vedeli dopredu všetci. Kamarát si dal tému vypracovať spolužiačke, ktorá v tom výborná. Večer pred maturitou si sadol k stolu a na magnetofón si nahral písanie témy. Čítal si ju nahlas, presne v takom tempe ako sa píše a nezabudol si nadiktovať všetky čiarky, bodky a ostatné interpunkčné "bobule". Nezabudol na pásku nahrať aj to, kde záludné slovenské "i" zmäklo, a naopak, kde nezmäklo. S diktovaním sa neponáhľal a nechal si čas aj na "premýšľanie" nad témou.Na druhý deň si do vrecka na saku vložil malý wolkman s nahratou kazetou a maturitný "diktát" sa mohol začať. Aby nebol nápadný tým, že mu z ucha trčí káblik, vyriešil to inak. Ľavú ruku si dal obviazať obväzom a pod obväz schoval malé slúchadlá, ktoré sa dávali do uší.Na maturitách mu stačilo včas wolkmen zapnúť a pustiť sa do písania. Učiteľom bolo zvláštne, odkiaľ sa v ňom zrazu vzal ten spisovateľský geniálny talent. Nemohli však nič namietať, na vlastné oči predsa videli, ako tému pred nimi celú napísal, ešte si dokonca "chudáčik" podopieral hlavu ubolenou, obviazanou rukou...
