Narodila sa vlastne iba "nedávno", v roku 1873. Mala dobrých rodičov, ktorí vychovali päť dievčat. Malú Terezku po jej narodení opatrovala iná žena. Jej mama bola veľmi chorá. Zomrela, keď mala Terezka iba štyri roky. Nevedela si predstaviť život bez matky,a tak si za svoju "mamičku" zvolila sestru Paulínu, ktorá bola od nej staršia o 12 rokov. Otec malej Terezke najmä po smrti matky venoval zvýšenú pozornosť, často ju brával do prírody a nazýval ju kráľovnou.Jej druhá "mamička" Paulína vstúpila do karmelitánskeho kláštora, keď mala Terézia deväť rokov. Veľmi jej chýbala, veď odvtedy s ňou mohla rozprávať iba cez mreže karmelitánskej hovorne.Terézia bola už od malička veľmi vnímavá. Keď sa jej učiteľka pýtala, čo robí vo voľnom čase, odpovedala, že premýšľa. Premýšľala o dobrom Bohu, o živote, o večnosti. Veľmi sa tešila na sväté prijímanie. Píše o tom takto: "Už dávno sa Ježiš a úbohá Terezka na seba pozerali a rozumeli si. Tento deň však už nebol pohľadom, ale splynutím. Oni už neboli dvaja. Terézia zmizla ako kvapka vody, ktorá sa stráca v lone oceána. Ježiš zostal sám, bol učiteľom, kráľom..."Ako trinásťročná pocítila v duši veľkú túžbu pracovať za obrátenie hriešnikov. Chcela sa stať karmelitánkou. Bola to jej túžba už niekoľko rokov predtým. Keď mala 14 rokov, jej otec súhlasil s tým, aby vstúpila do kláštora. Cirkevní predstavení jej to nechceli dovoliť, že je príliš mladá, a tak na skupinovej audiencii požiadala priamo pápeža Leva XIII., aby jej udelil výnimku. Pápež ju odkázal na miestneho biskupa a ten jej súhlas dal. Mala vtedy iba 15 rokov.Kláštorný život pre ňu nebol jednoduchý. Sama spomínala, že pri prvých krokoch v kláštore cítila viac tŕňov ako ruží. Tam sa dozvedela aj správu o tom, že jej otec ťažko ochorel. Stratil pamäť a čiastočne ochrnul. Starala so o neho jej sestra Celina. Nebolo pre ňu ľahké sa rozhodnúť, či aj ona zostane v kláštore, alebo ako najmladšia dcéra sa o otca postará. Nakoniec sa rozhodla zostať a pred rehoľnými sľubmi urobila vyhlásenie: "Prišla som zachraňovať duše a najmä modliť sa za kňazov.Vo svojej horlivosti chcela byť všetkým. Karmelitánkou, snúbenicou Krista, v spojení s Kristom matkou duší. To jej nestačilo, chcela byť ešte aj bojovníkom, kňazom, apoštolom, učiteľom Cirkvi, mučeníkom... Dá sa to, alebo nie? nakoniec našla odpoveď pre seba aj pre nás vo Svätom Písme v známom Pavlovom "Hymne na lásku" a v priľahlých veršoch. Pochopila, čo je centrom všetkých týchto rúk, nôh, očí, uší a halvy a jazka v tele. Všetci potrebujú krv a túto krv pumpuje srdce. Touto krvou je láska, ktorá musí byť rozliata po celom tele. Vtedy pochopila to, čo neskôr vyjadrila vo vete: "Mojím povolaním je láska."Chcela sa stať aj veľkou svätou. Mala slabšie telesné zdrvaie a preto vedela, že nemôže ísť na misie. Nemala dosť síl, aby sa venovala tvrdej askéze. Vybrala si, že namiesto namáhavých schodov askézy použije "výťah" Božej lásky. Rozhodla sa, že pred Bohom zostane maličká ako malé dieťa, vybrala si Božie detinstvo. Všetko prijímala z Božích rúk s takou dôverou, ako malé dieťa dôveruje svojim rodičom. Aj tvrdosť a nepochopenie predstavených aj neporozumenie a bezohľadnosť niektorých sestier. K tomu sa pridalo jej slabnúce zdravie a zažila aj veľké vnútorné skúšky a boje. Pri tom všetkom nikdy neprestala dôverovať Bohu. Mohlo by to vyzerať ako maličkosť, ale byť verný v maličkostiach si vyžaduje veľkú odvahu.V kláštore na rozkaz predstavenej začala písať vlastný životopis pod názvom Dejiny duše. Opisuje v ňom aj rozhodnutie žiť životom dokonalej lásky. Hneď po tomto rozhodnutí ju desať mesiacov zaplavovali "oceány milosti, radosti a šťastia. Potom prišla tvrdá skúška viery a nádeje, ktorá trvala až do konca jej života. Neprosila o to, aby ju Boh zbavil tejto bezútešnosti. Prosila iba o to, aby ho nikdy neurazila.Ešte počas obdobia radosti a šťastia jej zistili tuberkulózu, ktorá bola vtedy smrteľnou chorobou. Posledné dni svojho života zoslabla až natoľko, že v ruke nedokázala udržať ceruzu, aby dopísala Dejiny duše. Táto jej kniha je nádherným čítaním, čo dokáže Boh urobiť s človekom, ktorý mu otvorí svoje srdce. Keď Terézia zomierala, mala iba 24 rokov. Jej posledné slová boli: "Môj Bože, milujem ťa!"Sľúbila, že z neba bude sypať "ruže" dobrodení a svoj sľub aj dodržala. Aj preto je jej socha skoro v každom kostole. V náručí drží kríž a kyticu ruží. Na jej príhovor sa udialo toľko zázrakov, že už v roku 1925 bola vyhlásená za svätú. Vtedy žili ešte všetky jej štyri sestry.O dva roky neskôr bola vyhlásená za patrónku misií spolu so sv. Františkom Xaverským, veľkým misionárom Indie, ktorý sa túžil dostať až do Číny. Terézia nebola na misiách, "iba" sa za misonárov modlila a obetovala. Bez modlitby a obety druhých ľudí by misionári neurobili nič. Takto sa totiž získava predvoj Božích milostí, ktoré pomáhajú otvárať ľudské srdcia.Bol som pri je hrobe. Mal som vtedy 22 rokov. Prosil som ju, aby mi vyprosila buď skutočné obrátenie sa k Bohu, alebo aby som zomrel v jej veku. Asi sa rozhodla pre tú ťažšiu cestu. Ešte žijem. A ona je patrónkou našej misie na Luniku IX. Viem, že nám pomôže postaviť kaplnku, ktorá bude zasvätená práve jej - maličkej veľkej svätej. Je to moja kamoška. V izbe mám jej fotografiu, na ktorej sa šibalsky usmieva na ľudí aj na Boha. Taká je ona. Chcel by som mať taký vzťah k Bohu ako mala ona. Chcel by som si vždy uvedomovať, že najlepšie urobím, ak budem Bohu dôverovať tak, ako malé dieťa dôveruje svojim rodičom. Chcel by som byť pred Bohom ako dieťa. Zatiaľ na Luniku a niekedy možno raz, ak bude treba, hoci aj v Číne. To je všetko v pevnejších rukách...
