Kde, kedy a prečo vymizli vajdovia?Prečo samospráve v mnohých prípadoch chýba partner, s ktorým by bolo možné komunikovať a spolupracovať na odstránení pálčivých problémov rómskej komunity?Ako zabezpečiť návrat vajdov?Viem, že na tieto otázky nie je ľahké odpovedať a ponúknuť zaručené riešenia. Mojím úmyslom je pokúsiť sa pozrieť na tento problém z viacerých strán a vyvolať na túto tému diskusiu.O vajdoch, ktorí boli osobnosťami počujeme v mnohých osadách už iba od starších ľudí. Na toto obdobie si spomínajú ako na obdobie poriadku v osade. Vajda bol v ich očiach niekto, koho museli rešpektovať aj ostatní obyvatelia dediny, pri ktorej obvykle bola postavená osada. Pre mnohých úradníkov boli vtedy vajdovia autoritou, ktorú si nedovolili obísť. Mnohí dnes volajú po návrate takéhoto medzičlánku, no neuvedomujú si, že to nie je také jednoduché.V minulosti vajdovia boli v prvom rade hlavou určitého rodu. Rómovia žili kočovným životom a keď sa presúvali z miesta na miesto, presúvala sa väčšinou jedna široko rozvetvená rodina. Máloktoré osady v „čase vajdov“ mali väčší počet členov. Boli to komunity, v ktorých málokedy žilo viac ako sto obyvateľov. V tomto rode sa vždy našla nejaká výrazná osobnosť, ktorá bola všeobecne uznávaná pre osobné kvality. Tohto človeka všetci rešpektovali a uznávali jeho právo rozhodovať v dôležitejších otázkach, čo v početnejších komunitách nebola ľahká úloha. Stabilita postavenia vajdu bola zaručená lojálnosťou členov rodu. Veľmi dobre si uvedomovali, že dobrý vajda pre nich znamená dobrý život. Ak bol šikovný, vedel vždy včas vybaviť miesto, na ktorom by sa mohli dočasne usadiť a zarábať si na živobytie či už predajom náradia, vystupovaním na nejakých slávnostiach, alebo ako pomocníci pri sezónnych prácach.Nástupníctvo sa dialo väčšinou prirodzeným spôsobom. Už za života a činnosti vajdu mal okolo seba ľudí, ktorí boli jeho blízkymi poradcami a zároveň aj žiakmi. Od viacerých Rómov som počul, že niekedy skutočným vajdom bola vlastne jeho manželka podľa zásady, že muž je hlavou rodiny a žena je krk rodiny, ktorý tou hlavou krúti. Či to už tvrdia dobré, alebo zlé jazyky to sa zistiť nedá, v mnohých komunitách však aj dnes majú rómske ženy veľký vplyv. Nástupcom vajdu sa obyčajne stal niekto z jeho blízkeho okolia, ktorý mal dostatok poznatkov a osobných skúseností s tým, čo to znamená byť vajdom. Ak mal vajda šikovných synov, obvykle jeden z nich tento úrad prebral po otcovi. Ak sa medzi synmi taký nenašiel, nastúpil iný, vhodnejší kandidát. Ostatní z komunity si nemohli dovoliť, aby sa na miesto vajdu dostal neskúsený, alebo nezodpovedný človek, pretože od jeho šikovnosti a najmä kontaktov u „pánov“ záležalo ich živobytie.Veľký zlom nastáva, keď „z príkazu zhora“ bolo nariadené, že zo všetkých kočovníkov sa musia stať usadlíci. Bolo rozhodnuté, že kočovať nie je správne a usídľovanie sa často dialo bez rešpektovania osobitostí rómskej kultúry a zvyklostí. Najväčšou ranou pre komunitu Rómov bolo, keď na niektoré miesto usadili viac rodov. Rómovia si veľmi vážia hodnoty svojej vlastnej rodiny a veľmi neradi znášajú „votrelcov“, ktorí by im chceli prísť do rodiny. Ešte aj dnes v mnohých osadách budúcich manželov či manželky si nevyberajú samotní mladí, ale je to právomoc rodičov. Najmä tie rodiny, ktoré sa považujú za lepšie, sa nechcú príbuzensky preväzovať s rodinami, o ktorých nemajú vysokú mienku. Ak by však problémom bolo iba usídľovanie, spomedzi rodov by sa nejaký ten vajda predsa len vyprofiloval.Vajdov netrebaHlavným dôvodom zániku vajdov bol prílišný centralizmus vlády. Všetko od hospodárstva, cez školstvo a zamestnávanie bolo prísne riadené „zhora“ a netrpeli sa žiadne medzičlánky, ktoré by uberali na autorite „našej strane a vláde“. V mnohých osadách sa z vajdov stali iba akýsi poradcovia pre členov svojho rodu, ktorí ale mimo okruhu svojho rodu prestali byť rešpektovaní. Právomoci boli delené medzi čoraz väčší počet osôb, ktorí už mali menej bystrý rozum, ale o to šikovnejší jazyk, prípadne lepšie známosti.Posledným a najväčším klincom do rakvy bolo násilné likvidovanie osád a zgrupovanie do veľkých mestských aglomerácií. V týchto lokalitách, ktoré bývajú umiestnené na perifériách väčších miest dochádza k takému premiešaniu jednotlivých rodov, že padajú takmer všetky podporné sociálne väzby. O problémy, ktoré z takéhoto riešenia vyplynuli, sa vždy musel postarať niekto „zhora“ a to väčšinou tak, že vydal nejaké nariadenie. Rómovia prestávali byť prizývaní k účasti na riadení a z týchto lokalít sa stali veľké ubytovne pre školopovinné deti a „prácopovinných“ rodičov. Tí, ktorí vtedy písali kandidátov na volebný lístok, nevideli dôvod, aby medzi seba vpustili niekoho, kto im nehral do karát. Pri voľbách nebolo koho krúžkovať, škrtať a už vôbec niekoho navrhnúť. Všetci sme sa mali rovnako dobre, teda rovnako zle a akákoľvek snaha o demokraciu by mašinériou aj tak nepohla. Vtedy väčšina ani netušila, čo to vlastne demokracia je a mnohí aj spomedzi politikov to nevedia dodnes.Vajdov opäť trebaKeď po roku 1989 prichádzajú viaceré čoraz úspešnejšie pokusy o demokraciu, Rómovia sú skupinou, ktorá je na tieto zmeny najmenej pripravená. Ako prví prichádzajú o prácu, o sociálne istoty a sú čoraz viac odsúvaní na okraj spoločnosti. Sú naučení, že niekoľko desaťročí za nich rozhodoval niekto iný a že povinnosťou „tých hore“ je predsa postarať sa o nás. Nastáva však úplne iné - konkurenčné prostredie, ktoré prizerajúcich sa vytláča na okraj. Nastupuje doba, kedy každý je viac osobne zainteresovaný do budovania svojho osudu a osudu svojich detí. Iniciatívy zhora ustupujú iniciatívam zdola, právomoci sa presúvajú na miestnu samosprávu, od šikovnosti ktorej závisí prosperita obce, alebo regiónu. Najväčšou tragédiu pre obec sa stáva neschopný starosta. Transformácia ekonomiky núti spoločnosť, aby sa zamerala na tie problémy, ktoré sú súrne a pritom sa zabúda na tie ktoré sú „iba“ dôležité a ktoré sa dajú zaplátať almužnou na živobytie. Takýto prístup bez zásadných systémových zmien však dlhodobo nič nevyrieši.V demokratickej spoločnosti nie je možné problémy riešiť príkazmi zhora, viac sa očakáva iniciatíva od tých, ktorí sú najbližšie pri komunite, ktorí poznajú problémy a vedia ich riešiť.Róma však najlepšie dokáže pochopiť iba Róm, potom dlho, dlho nikto a potom trošku ten, kto roky medzi nimi žije a pracuje. Toto si už lepšie začali uvedomovať tí, ktorí sa usilujú legislatívu a podmienky pripraviť tak, aby boli pre Rómov motivujúce. Rómovia si to tiež začali uvedomovať a usilujú sa spomedzi seba zvoliť ľudí, ktorí by ich zastupovali. Ako však spoznať a vybrať si tie správne osobnosti, ktoré by to dokázali?Tí, ktorí s nimi pracujú dobre vedia, že takýchto osobností je málo. V mnohých osadách sa iba ťažko nájde človek, ktorý by mal patričné vzdelanie a potrebný rozhľad. Ak sa aj niekto taký nájde, len ťažko získa potrebný počet hlasov, pretože každý rod si pretláča svojho vlastného kandidáta. Obávajú sa, že keď vyhrá kandidát z iného rodu, bude sa starať iba o svojich a tí ostatní budú v nevýhode. Radšej zvolia človeka, ktorý nie je Róm, aj keď nakoniec nebudú mať v samospráve človeka, ktorý by ich zastupoval. V mnohých osadách a dedinách sa do zastupiteľstva Rómovia aj dostali, niekedy sú to však populisti a krikľúni, ktorých mnohí nevzdelaní voliči nedokážu prehliadnuť. Niečo podobné sa deje aj v celej našej spoločnosti. Vieme veľmi dobre, že populisti majú vždy najviac hlasov spomedzi ľudí s nižším vzdelaním. Jednoduchší ľudia dajú viac na slová, pretože v ekonomických ukazovateľoch sa nevyznajú.V niektorých komunitách sa najmä vďaka práci niektorých mimovládnych organizácií vyprofilovali ľudia, akýsi novodobí vajdovia. Sú to ľudia, ktorí majú vzdelanie, viac rokov pracovali s ľuďmi a sú autoritou tak vo svojej komunite ako aj v spoločnosti. Pochopili čo je ich základnou úlohou. Usilujú sa o dobro celej komunity, stávajú sa jednotiacim princípom a dokážu ostatných motivovať, aby každý člen prispel podľa svojich najlepších možností. Zároveň motivujú všetkých členov komunity, aby nezabúdali na svoj osobný rozvoj. V takýchto komunitách sa dáva dôraz na to, aby deti dostali dobré vzdelanie a hľadá sa spôsob, ako zabezpečiť prácu pre všetkých. Počet takýchto komunít je však zatiaľ žalostne nízky a je veľmi dôležité hľadať spôsob, ako zabezpečiť, aby počet skutočných osobností spomedzi Rómov rástol.Je veľmi bolestné, že v mnohých rómskych komunitách chýbajú mnohé základné prvky infraštruktúry. Mnohé projekty riešia tieto problémy a na ich riešenia sa vynakladajú obrovské prostriedky. Dlhodobá úspešnosť takýchto projektov býva však často podmienená schopnosťou komunity mať k týmto hodnotám zodpovedný prístup. Pokiaľ sa priamo v komunite nenájdu osobnosti s dobrým morálnym kreditom schopné ostatných viesť k tomu, aby si to vážili a udržiavali, môže sa snaha minúť účinkom. Trvalú udržateľnosť je možné zabezpečiť jedine vďaka osobnostiam, ktoré sú v komunite ochotné a schopné prevziať zodpovednosť.Odkiaľ vziať vajdov?Žiaľ, na horách nerastú, v poli ich nesejú. Nemôžu sa ani vyprofilovať pri niekom z komunity - aj keď na to majú schopnosti - pretože tradícia bola prerušená. Jediná možnosť, ktorú vidím, je vzdelávanie a výchova ľudí, ktorí majú osobnostné aj rozumové predpoklady stať sa v komunite uznávanou autoritou. Dnešný vajda to má oveľa ťažšie ako vajdovia v minulosti. Má na starosti väčšiu a rôznorodejšiu komunitu a tiež zložitejšie spoločenské pomery. Spoločnosť by nemala zabúdať, že každá osada potrebuje nielen kanalizáciu a cestu, ale v prvom rade človeka, ktorý je schopný komunitu správne motivovať a byť pre ňu vzorom. Každý lepší podnik sa usiluje investovať do ľudských zdrojov, do výchovy kádrov. Ak však má mať vajda vo svojej komunite určitý status, musí mať okrem vedomostí a skúseností aj určité právomoci, aby ho komunita potrebovala. Toto už nie je práca len pre tretí sektor. Tretí sektor dokáže zaplátať malé trhliny v trupe, generálnu opravu lode musí zabezpečovať kapitán s tímom špecialistov.
