Takto sa dá uvažovať iba vo svetle prázdneho hrobu. Hroby, ktoré neprišli o svoj obsah, nás k takémuto mysleniu nedokážu vyprovokovať, lebo vyzerajú len ako miesto posledného odpočinku. Aj napriek nášmu prianiu, aby zem nad nimi bola ľahká, nedokážeme to zmeniť, lebo zemská gravitácia je neúprosná (klasik by povedal, že gravitácia je sviňa:-). Nemáme moc zmeniť gravitáciu zeme, ktorá nás tresne o chodník pri pošmyknutí sa na ľade. Nemáme moc zmeniť gravitáciu, ktorá nás v posledný deň vtiahne do svojich útrob, dokonca aj popol rozptýlený v povetrí, chvíľu unášaný vetrom, nakoniec skončí v najhlbšej priehlbine, do ktorej ho zmyje dážď.Strach z vlastného hrobu dokáže prekonať len pohľad na hrob, v ktorom bola gravitácia zeme neodvratne zničená. Takúto silu má len prázdny hrob. Hrob, v ktorom ležalo najskôr mŕtve telo objaté gravitáciou, to telo, ktoré sa rozhodlo nerobiť si nič z prírodných zákonov a s nádychom a úsmevom sa posadiť. Telo, ktoré sa rozhodlo odbaliť si šatku z tváre a plachtu z tela ako spomienku pre tých, ktorí o ničom takom dovtedy ani nechyrovali. Prázdny hrob mení pohľad aj na vlastný hrob. Ak je možné, že niekto si takto strieľa z gravitácie, možno by sa dalo pridať sa na žartujúcu stranu, pridať sa tam, kde je možné smrti a gravitácii poslať posmešné a pritom pokojné gesto víťaza.O tomto sa dá uvažovať len nad prázdnym hrobom, alebo nad hrobom, ktorý ho zobrazuje. Dennodenne sa v Jeruzaleme tlačia zástupy ľudí v hrobe, ktorý bol kedysi plný, no takým neostal. Tlačia sa tam, aby aspoň na chvíľu postáli na tom mieste, kde sa po prvý krát v histórii ľudstva ukázalo smrti pokojné gesto víťaza. Bez viery v prázdny hrob nie je nádej na vlastný prázdny hrob. Bez tejto viery ide z vlastného hrobu len strach, bez nej človek nie je schopný pochopiť, prečo by sa mal prestať báť vlastnej smrti...
