Vznikol ako zápisky výrokov po výstupe na Gerlachovský štít.
3.30 ráno v Ružomberku. Zobudili sme sa po 3 hodinách spánku. Väčšinu z nás čakal Gerlachovský štít. Plán bol jednoduchý, vyraziť do Polianky a odtiaľ o piatej cestou na Poľský hrebeň, ďalej hrebeňovkou a o jednej byť na Gerlachu. Následne zísť do Batizovskej doliny. Vcelku normálna túra horolezeckým terénom. (mimo značiek)
Cesta, ktorú si zvolili, je bezpečná, vyhli sa ňou horským vodcom. Tí ťahajú svojich klientov (samozrejme za pekný poplatok) z opačnej strany. Ak by ich stretli, mohli by ich pokutovať. (všetky tatranské doliny a vrcholy sú v piatom pásme ochrany a tam je zakázaný voľný pohyb, môžete dostať pokutu. Vodcovia majú z toho dobrý kšeft.)
5.45 Peťo, Johny a Eva vyrážajú smerom na Sliezsky dom. Za prvou dvojicou (Vlado, Jano) majú sklz zhruba hodinu.
Johny : „Ale na Poľskom hrebeni sme mali dobrý čas, o deviatej aj s raňajkami na Sliezskom dome.“
Peťo prežíval svoje lezecké začiatky ostrým krstom: „To o čom je lezenie, som pochopil, keď som visel za dve ruky, musel som sa vyšvihnúť hore a pravou rukou ešte chytiť ďalší chyt. Ja som si myslel, že je to hrebeňovka, ako na Ďumbieri. Cestička po hrebeni.“
Jeden zo štítov hrebeňovky museli vzdať. Platňa smerom dole bola príliš prudká. Nemali lano!
V tom čase im Jano z prvej dvojice, ktorá mala našťastie horolezecké lano, píše SMS z Velického štítu (zhruba hodinu ďalej smerom po hrebeňovke smerom na Gerlach): „Nechodte sem. Je to tu zlé. Najlepšie spravíte, keď sa vrátite späť.“ Jano a Vlado z prvej dvojice sa zasekli na tomto mieste, nakoľko cesta vyzerala obtiažnejšia než podľa mapy.
Trojica ich tam napriek výstražnej SMS zakrátko dobehla. Johny, najskúsenejší z účastníkov, našiel cestu hore. Odtiaľto teda postupovali spolu už všetci piati.
O pol šiestej večer !! dorazili do Tetmajerovho sedla pod vrcholom. Mali za sebou už 12 hodinovú túru. Zvažovali, či ísť pol hodinu hore na Gerlach, alebo dole. Lákadlo dosiahnutia vrcholu bolo silnejšie. Veď mali pred sebou „už len“ 80 metrov na vrchol. Ďalšia hodina.
Zvládli to. Na Gerlachovskom štíte (2655 m.n.m.) boli o 18.35. Peťo vraví: „Bol to skvelý pocit, že som to dosiahol. Som vyšiel hore zdvihol ruku a zakričal.“ Vlado z prvej dvojice: „Keď som vyšiel hore, tak som chcel, čo najrýchlejšie dole. Bolo už neskoro.“
O tri štvrte na sedem začal zostup smerom do Batizovskej doliny.
My zvyšní dvaja, čo sme nešli na Gerlach sme v tom čase prichádzali po túre na Východnú Vysokú na Sliezsky dom, v domnení, že naši kolegovia nás už podľa pôvodného plánu čakajú v Polianke pri aute, kde sa riadne nudia.
Začalo mierne pršať. Jano povedal Peťovi, že mokré lišajníky sú šmykľavé ako mydlo. Peťo sa vydal dolu čo najrýchlejšie, veď pršalo. Trikrát spadol. Unavený, za celý deň zjedol jeden orechovník a dva keksíky. Peťo s nadľahčením po túre: „To vidno, že to nebol domáci orechovník.“ S takou výživou je asi jediný, čo zdolal Gerlach.
Mali šťastie, že pršalo len chvíľu. „Lišajníkom je to jedno,“ povedal neskôr Peťo na to, že sa šmýkal dole po rukách. Urobil pár kotúľov po skalách. Nevnímal ich všetky, no v tej chvíli si povedal: „Myslel som, že som mŕtvy.“
Po jednom z horších pádov počkal na zvyšok skupiny. „Do pádu bolo všetko v poriadku. Pri tom páde sa mi možno posunula ponožka,“ dostal so seba na druhý deň, keď mu opuchnuté nohy plné pluzgierikov, začali krvácať.
21:15 (po 16 hodinách túry) Konečne sa nám podarilo skontaktovať s lezcami. Oznamujú nám čosi nečakané: „My tu ešte zľaňujeme Batizovskú próbu. O 2,5 hodiny môžem byť dole v Polianke.“ Samozrejme sa už stmievalo.
Peťo na druhý deň veselo spomínal na svoje prvé zlaňovanie: „Rozkročil som si nohy na max a pomyslel som si: „Šupúj!“ Zlaňovanie bolo dosť drsné. Mali 4 sedačky na 5 ľudí a jedno lano. Zotmelo sa, skala bola mokrá.
Museli zlaniť za tmy dve tretiny Batizovskej próby, počas mrholania a dažďa. A to ešte mnohé časti zliezali bez lana. To všetko len s dvomi čelovkami na päť ľudí.
„Stačilo málo, aby niekto spravil neopatrný krok, a boli by sme...“ komentoval to Vlado.
Eva neskôr: „Naši vedia, kde som bola, len časový rozmer je trochu iný. O deviatej sme už akože boli pri aute.“
Po túre si Johny doberal unaveného Peťa : „Nevieš, že si zlaňoval?“
00:15 voláme opäť s Johnym, dorazili k Batizovskému plesu. Z najhoršieho sú vonku. Tu som si naozaj vydýchol. Prežijú to.
Cestou dolu lesom a asfaltkou do Polianky Peťo so seba dostane: „Jano, čo tu robí ten biely pes?“ Jano:„Kde? Aký pes?“ Peťo zneistel a tak radšej ostal ticho. „Som radšej ďalej nehovoril, že vidím stôl a deti a ľudí tam dolu.“
3.08 k autu dorazili Vlado s Johnym, rozprávame o zážitkoch, všetci sú unavení, najviac rozbitý je vraj Peťo.
3.32 dorazil zvyšok skupiny. Peťo netrafil do auta, kompletne vyčerpaný. Sadol si a zaspal.
Eva rovnako zaspala.
Vydali sme sa na cestu do Ružomberka na nocľah. Peťo sa za hodku z najhoršieho vyspal a nemuseli sme s ním ísť na pohotovosť.
Ak je niečo zážitok na celý život, tak asi toto. Som vcelku rád, že som tam nebol s nimi.
Čo som sa naučil z toho ja: vziať si dokonalú výbavu a oblečenie podľa obtiažnosti túry, dôkladne si naplánovať do detailov trasu, ísť najlepšie s niekým, kto ju pozná. Dodržiavať dostatok stravy počas túry. Dobre sa pred túrou vyspať. Mať dobré topánky a ponožky. Ideálne vziať si so sebou čelovku, aj keď sa plánujem vrátiť za svetla. A hlavne nepreceňovať sa.
A na Gerlach ísť radšej so sprievodcom.
Ako píšem tieto riadky, rozmýšľam, že to tak asi malo byť. Na druhý deň mali všetci náhľad na to, čo prežili. A som rád, že to nebrali, že sú hrdinovia. Boli vďační za zážitok a že prežili. Treba povedať, že napriek tomu, že porušili niektoré pravidlá, dodržanie iných ich zachránilo. A ja si myslím, že aj pomoc zhora.
