Niekto tam hore ma má rád. Zoznam autorových rubrík: Túlanie sa Bratislavou, Túlanie sa Slovenskom, Túlanie sa Európou, Nielen s Objektívom na ceste, Reflexie, Len tak som si všimol, Fejtóny nepíšem, Zažité cestou, Súkromné, Nezaradené
Nevšedným zážitkom bola prednáška docenta Glasu. Ten chlapík žije v scifi svete. V európskom meradle je poradcom pre vedecké otázky ohľadom etiky vedy. Niečo ako reálny Jurassic park, klonovanie človeka a eutanázia v jednom. On sa pre dané veci snaží nájsť pravidlá. Pozor článok určite obsahuje informácie, s ktorými nebudete súhlasiť.
Tak sme na seba pokrikovali kedysi. Každý chcel byť Rus alebo partizán a nikto Nemec. Napokon však predsa len niekto robil aj tých zlých. Vyrástli sme a už niet toľko príležitostí zakričať si: „Dole! Dole!“ Netušený návrat do detských čias. Volá sa to paintball.
Prítmie kaplnky, v ktorej netypicky pre Petržalku sedia samí muži. To sa len tak nevidí. Od osemnásť až do konca. Nuž som si prisadol.
Ahoj chalani, dnes už bývalí spolužiaci, mnohí ste mi už len spomienkou, ako i ja vám. Rozmýšľal som ako nás osloviť. Dnes už sme pred tridsiatkou, farári, otcovia, pracujúci či veční študenti. Nakoniec som si zvolil oslovenie, ktoré napísal don Nadaský na tabuľu, keď som vás nechal pozdraviť z pobytu z Ríma cez vatikánske rádio. Znovu používam ten nespisovný výraz, mám ho rád. Chalani, čaute!
“Aksa jahal” zakričal jeden z chlapov hrajúcich futbal. Jeho hatlanine som veľmi nerozumel. Vyzeral taký počerný arab či Pakistánec. Keď svoj výkrik smerom k protihráčovi zopakoval, stalo sa niečo pre mňa nečakané. „Prásk!“ Rana. Schytal päsťou do tváre. Začala sa mela.
Bolo to v tom čase, keď v Blave hral Sting. Aj takto si zaspomíname poniektorí na povolebné dni roku 2006. Teplota presahovala 100 stupňov Farenheita a všetci sme boli naložení vo vlastnej šťave. Šťastnejší, či už majetnejší alebo skalní fanúškovia sa nevedeli dopotiť večera, aby uvideli svoj idol.
6:35 Po boji predsa vstávam. Dnes ma čaká lekárka. 7:54 “Idem iba na dusík,“ natlačila sa k dverám bojovná dôchodkyňa. „Tam vzadu je taká slečna, mladý pán, tá je posledná“ s hrôzou hľadím na zmesku čakajúceho radu končiacu v nedohľadne za rohom. Dôchodca so svojou matkou na vozíčku, dvaja mladí, jedna pani v rokoch a kopec spolubojovných dôchodcov. „Na dusík ideme všetci “ energicky sa pokúša slečna odbiť dôchodkyňu. Naivka. Je tu jasné, kto je veteránom čakární a kto nevie ako si to zariadiť. Mladá slečna bitku vzdáva ešte pred bojom, ja odchádzam o pár minút po nej. Práca čaká.
Vlastnozručne navarené makaróny s korením bylinkové maslo natlačné v umelohmotnej dóze. Posadím sa do rohu a vypínam. Zrak mi padne na vytlačené stránky .týždňa. filtrujem okolité šumy a mám na chvíľu svoj svet.
Keď tak premýšľam, prežil som u nich skvelé roky. Veľa zážitkov, dlhoročné a stáletrvajúce kamarátstva, platonické lásky. Aj keď som už odrastený a nezapadám do klasickej vekovej kategórie, stále ostávam reliktom a pohybujem sa na okraji ich aktivít ako prestárly dinosaurus. V nedeľu som mal aspoň malú možnosť vrátiť požičané a pomôcť pripraviť pekný deň pre deťúrence z Petržalky. Hovorím vám o Saleziánoch.
“Toto bol naozaj rozumne využitý čas” okomentoval koniec víkendu na lan party na chate Peťo. Pracuje v IT v nadnárodne pôsbacej spoločnosti a tak má s týmito vecami ďaleko vačšie skúsenosti ako ja. Pravdupovediac som značne váhal, či s ním môžem súhlasiť. Doznievajúca Becherovka ma ale priviedla na iné myšlienky.
Vošiel som na chodník môjho detstva. Stovkykrát prechodený, prelietaný, prešľapaný, bicyklom prebrázdený. Býval našou spojnicou k ďalekým krajom neďalekého jazera. A zrazu som ním opäť kráčal.
Po stopách Ulaherovej. Dahome pil kobylí mléko. Takéto bulvárne titulky nás a hlavne mňa napadali, keď sme požívali pivo v príjemnej spoločnosti. Blogeri sa opäť zišli. Krušovice za 35.
Ako som sa dostal až na Antolskú doopateri ignorantských chirurgov som Vám už vyrozprával minule. Nuž a ten príbeh sa vtedy len začínal. Keď som nastúpil do nemocnice, prešla ma všetka sranda. Zakázali mi chodiť i sedieť. Musel som len ležať na posteli a dané činnosti vykonávať len v nutných prípadoch. To akože sadnúť si len pri jedení a chodiť tak nanajvýš na wécko.
Švajčiarska Bazilej, august 1998. Skupinka štyroch dvadsaťročných chalanov sedíme v miestnosti našej ubytovne rozvalení na karimatkách. Hecovačka. „Tie skoky z mosta sú dobre nebezpečné! V živote by som to neskočil:“ vravím. „Ale skauti to skáču už od pondelka.“ Peťo na to. Martin sa pridáva „a Adinko už skočil dvakrát aj hlavičku. A Paťo tiež.“ „ A vraj skočila aj Zuzka, držala sa sa za ruku s Andrejom a skočili.“ Atmosféra hustne. Skauti, druhá polovica chalanov skáču a my nie? No tak to teda ani náhodou. Je rozhodnuté! Ide sa na most!
Včera sme hrali opäť s kamošmi hokej. Čo už len takáto maličkosť môže o človeku odhaliť. Šiesti blázni lietajú s drevenou palicou za umelohmotnou loptičkou, ako zvykne hodnotiť moje športové aktivity mama. Čo už len je na tom. To, že to bolo vlastne také malé teambuildingové stretnutie mi došlo, až keď som sa po sprche a chutnom kuriatku vydal na dvadsaťminútovú pešiu prechádzku do pizzerie. Svalovicou stiahnuté nohy, otlačené palce na nohách a koňarom narazené pravé stehno mi celkom jasne pripomínali, čo som robil posledné dve hodiny.
Poviete si, že na škole straší vždy, keď sa nájde nejaký strachopud. Ale kto z vás študoval v kláštore, kde vás zavreli na tri týždne, vychovávali vás mnísi a pustili vás von len na dve hodinky poobede.
Pýta sa ma: „Viete o tom, že ste nerešpektovali zákaz odbočenia?“ pozerám na ňu s neblahým pocitom prichytenia pri čine. „Naozaj je tam taká značka?“ pýtam sa jej a v duchu si myslím, houby nerešpektovanie, veď som si nič nevšimol. „Viete aká je za to pokuta? 1500 SK!!!“
Na terapeutickom výcviku, ktorý navštevujem sme dostali úlohu, takú aké mávajú deti v škôlke. Mali sme si vybrať zviera, ktoré nás charakterizuje. Po počiatočnom odpore k úlohe, ktorý sa u mňa vždy vyplaví, sa mi predsa len podarilo definovať sa. Zistil som, že som leví kráľ.
