Napriek nepriaznivej predpovedi sme sa odhodlali na trek. Čakala nás cesta z Kôprovskej doliny do Kôprovského sedla a dolu na Štrbské Pleso. A že to bola parádna túra.
Potok skrátka po celú cestu tiekol po značkovanom chodníku. Akoby sa bál, že mimo neho dostane pokutu.
Nakoniec nám skrížil cestu na dobro, a tak prišla na rad improvizícia. Cestu cez potok sme si museli vytvoriť.
Čo sa nám i podarilo.
Všade bolo kopec vody, ešteže napriek predpovedi vôbec nepršalo. To nás povzbudilo, aby sme to neotočili. Niekedy nebolo naozaj východiska. Voda na všety smery. A kde je cesta?
Myslel som si, že moje staré dobré boty sú nepremokavé. Vydržali tak žiaľ iba 4 hodiny a postupne som mal čím ďalej vlhkejší pocit. Nabudúce ich budem musieť svedomitejšie namazať.
V lese bolo naozaj neúrekom húb. Vačšina z nich boli muchotrávky červené a iné som nespoznával, hold, nie som húb znalý.
Niekedy si voda žiadala aj akrobatické kúsky.
Ale poväčšinou stačilo ísť hore prúdom. Ak sa dalo, tak aj kúsok mimo neho.
Z vrchov sa valili inokedy vyschlé vodopády.
Hory boli zahalené v impozantnej hmle a skrývali naše vytúžené sedlo. Pred nami sa začínala zjavovať druhá disciplína dnešného dňa. Po vode nás čakal zasnežený hrebeň.
Každý sa s ním vyrovnával po svojom. Niektorí chceli snehové polia bezúspešne obísť.
Napokon sme si to všetci museli odskákať. Hore v snehu začínal byť problém, nakoľko značku bolo vidieť naozaj sporadicky.
Ešteže Robert ako skialpinista mal dobrú orientáciu a bezpečne nás viedol k sedlu. Na poslednom úseku, keď už viditeľnosť značne poklesla, sme sa museli držať pohromade. Vtedy som bol naozaj rád, že nám do tej zimy, snehu a hmly neprší. Nedajte sa oklamať úsmevom na fotke. Mali sme toho vcelku dosť.
Hore prišla samozrejme fotka z najvyššieho bodu.
A optimisti, ktorí viedli silné reči, že pôjdu na Kôprovský štít (ďalšia polhodina hmlou smerom nahor), to našťastie vzdali a spolu s nami sa pobrali smerom k chate na Popradskom plese.
Cestou dolu nám prialo viac i Slnko a mali sme krásne výhľady.
Ale v tých mokrých nohách. A neuveríte, aj tu na opačnej strane kopca akoby si potok povedal, že pôjde len po značke. Takže cesta smerom dole, bola vskutku mokrá.
Nakoniec na chate spolu s obedom prišiel vysokohorský horec, môj obľúbený v borovičke. Cesta dolu k autobusu už bola pohodová. Ujo autobusár prišiel aj so psom z chaty, tak bol na nich veselý pohľad.
Na jeseň už Tatry nie sú až tak pohostinné. K nám boli teraz nehostinné tak na hranici. Dovolili nám prejsť našu cestu bez toho, že by sme sa museli vrátiť. Ak ta pôjdete, dajte na seba pozor.
