Našu púť sme začali v Oies. Je to rodisko svätého Jozefa Freinademetza, patróna bratislavského UPeCe. Po rannej omši sme sa vydali na cestu, ktorú on absolvoval so svojim otcom každú nedeľu. Je to krížová cesta s prevýšením 600 výškových metrov a vedie pekne z ostra do kopca. Keďže som trochu nestíhal vyraziť s ostatnými, absolvoval som tento dvojhodinový úvod sám.
Pohľady na začiatku cesty.
V rodnom dome sv. Jozefa Freinademetza sa nachádza vzácna relikvia jeho vlasov. Napriek tomu, že žil v 19tom storočí, je to jediná relikvia, ktorá sa zachovala.
V miestnosti, kde sa narodil, je dnes malá kaplnka.
Nasledoval teda strmý výstup popod lanovku. Keby som šiel ešte raz, určite sa odveziem lanovkou, ktorá stúpa až do 2100 mnm. Celkom to šetrí sily. Napokon som hore zastihol aj zvyšok skupiny. Posledná porada a mohlo sa vyraziť na vrchol Santa Croce (Svätý kríž), niečo vyšše 2900 m vysoký končiar.
Pohľad na kaplnku, kde končí lanovka.
Sprevádzalo nás zamračené počasie a bolo jasné, že na protiľahlých končiaroch aj prší.
Cesta viedla suťou a skalami zaistenými oceľovým lanom, čiže ferratami. Tieto mali obtiažnosť A-B, takže je možné ich absolvovať aj bez istenia. Prirovnal by som ich reťaziam v Tatrách na Veľkú Svišťovku, len dlhším.
Našťastie sa našiel čas aj na hľadanie geokešiek, s podporou muglov. Je to tá červená vec, ktorú drží Betka.
Na prvý deň sme postupne mali celkom dosť. Zdvihol sa vcelku citeľný vietor a búrka sa tvárila ambivalentne. Pršať či nepršať? Nedajte sa pomýliť slnečnými fotkami. Vyzeralo to tak všeliako.
Naša skupinka sa napokon rozhodla, že dosiahne métu 2400 mnm, kde sme si oddýchli.
A rozhodli sme sa vydať na cestu späť.
Po polhodinke sme dosiahli kaplnku a v chate sa posilnili. Ako náhradný cieľ sme si zvolili Grotta della Neve, čiže snežnú jaskyňu. Na mape bola jej značka a mňa lákala aj tamojšia keška.
V popise stálo, že vodopád vyhľbil v snehu jaskyňu znelo to lákavo. Počasie stále viac hrozilo búrkou. Napokon Janko rozhodol, že nás to obíde a ten kilometer a pol k jaskyni dáme. A veru sme aj dali a našli sme toto.
Chalani vyliezli k tejto snehovej škrupine a pofotili sa. Tak som začal rozmýšľať, či sú tí Taliani normálni, že niečo takéto ukazujú ako snežnú jaskyňu. Podotýkam, že na nejaké značky smerujúce k jaskyni, prípadne označujúce chodník tu môžete zabudnúť. Dvaja nemeckí dôchodcovia tiež vyliezli k tomuto fľaku, pofotili sa a obrátili sa na cestu späť ku kaplnke. Tí si to asi o Talianoch myslia svoje aj naďalej.
My sme mali šťastie, že moja tvrdohlvosť chcela nájsť kešku. Keď je už jaskyňa nanič, bude aspoň iný osoh. Pri jej hľadaní sme narazili na niečo väčšie, čo si už označenie Grotta della Neve zaslúžilo viac.
Z diery v snehu vanul mrazivý vzduch a bola to už iná káva. Po vodopáde ani stopy. Napokon sme ju ale našli.
Jaskyňu, ktorá je časťou ľadovca. Nijako neoznačenú, čo jej však neubralo na kráse.
Zo skaly mrhlolí voda, no dobre, minivodopád. Okraj ľadovca je naozaj podobný svojim väčším švajčiarskym bratom. Nakoniec to bola paráda na fotenie.
Vnútri bolo príjemne chladno.
Ľadovec sa každým rokom zmenšuje a ostáva po ňom len veľká suť. Je to škoda, no taká je príroda.
Ešte spoločná foto polárnych dobyvateľov.
Cestou späť sme dali jedno kvasinkové pivo na chate a potom nás čakal strmý zostup lesom k chate. Keď sme za sebou po dvohc hodinách šlapania zavreli dvere, spustila sa búrka. Boli sme radi, že blesky nad Dolomitmi môžeme sledovať od teplej večere.
