Tak som aj začal blúdiť mne zabudnutými zákutiami Petržalky. Prvou zástavkou bol most ponad Chrorvátske rameno, presnejšie, ako som ho podliezal, vynáral sa pekný vodný svet aj so zatopenou cestou,
šachoriskom
a rybárom, ktorých je tu mimochodom okrem tohto neúrekom.
Poviem vám rybárom absolútne nerozumiem, raz som chytil ostrieža, bolo to skvelé, ale celý deň tam vysedávať, to ma teda nebaví. Viem poviete si, že tomu nerozumiem. A máte pravdu, nerozumiem rybárčeniu.
Pobral som sa ďalej, po tejto cestičke, ktorá ma zaujala. Viedla medzi stromy, smerom mne neznámym a neprebádaným.
Opäť sa vo mne prebudila objaviteľská vášeň v z detstva. S radosťou som šliapal do pedálov. V hlave myšlienky, či asfaltka, na ktorú ma priviedla cestička niekam naozaj vedie, alebo sa budem musieť vracať späť. Objavitelia sa niekedy vracajú s dlhým nosom.
Prišiel som až k štrkovisku a povedľa neho som vstúpil do zóny vstupu na vlastné riziko. Môže byť niečo lákavejšie? A dostal som sa až sem.
Vodička krásne zelená.
Malebné, takmer opustené jazero vykopané bagrami kvôli štrku. V duši objaviteľa sa vynárali spomienky na Winetua a strieborné jazero.
Trošku predstavivosti a bol som opäť v detských časoch indiániek a kovbojok.
Ďalej ma podľa môjho očakávania cesta priviedla na hrádzu. Pre znovuzrodeného cyklistu hrádza skrýva mnohé tajomstvá. K jednému z nich som prišiel.
Most Apollo som na rozdiel od mnohých, takto ešte nevidel. Je to naozaj pekná stavba. Netuším, ako sa tým remorkérom podarilo otočiť ho a nepotopiť sa.
Putujúc ďalej sa mi naskytol krásny pohľad na západ Slnka nad hradom.
Nuž a cez sad Janka Kráľa som sa pobral domov. Určite sa ešte vydám preskúmať ďalšie cesty. A poviem vám o nich, priatelia.
