Asi pol hodinka cesty večernou Bazilejou k spornému miestu. Ideme traja Martin, Peťo a ja. Palo sa rozumne rozhodol, že nejde.
Prichádzame na most. Prvý skáče Peťo. „Paráda, poďte aj vy,“ kričí zdola. Za ním skáče Palo, ktorý medzi tým nevydržal na izbe a dobehol za nami. Predo mnou ide Martin. Skáče s pokrčenými nohami. Myslím si „pekná blbosť, mať pokrčené nohy.“
Rad je na mne. Vystupujem na zábradlie mosta. Tým sa výška ešte zvýši. 10 metrov podo mnou je Rýn. Je krásne slniečko, rozhliadam sa. „Toto ani náhodou neskočím.“ Už sa chystám zliesť, keď mi zrak padne vpravo. Na brehu turisti i miestni na mňa pozerajú. Chápavejší domáci na mňa mávu, že môžem skočiť, to akože popod most nejde žiadna loďka ani plavec. „Akurát to ma tak zaujíma, myslím si. Tá hanba, kebyže zleziem dolu. Musím skočiť. Radšej sa riadne vystriem, nie jak Martin.“Vystretý sa odrážam. Letím. Zdá sa mi to akosi dlho. Strácam pozornosť, uvoľňujem sa. Prásk! Rana do chrbta. Prvotný šok: „Panebože, ja budem ochrnutý!“ Mierny
prúd rieky ma unáša. Skúšam, môžem hýbať nohami. „Nie som ochrnutý, sláva“ Bolesť je strašná. Nemôžem plávať nohami. Ostáva to na rukách, ktoré sú v poriadku. Nuž sa doplavujem k brehu a sadám si naň. Vydychujem a riadne cítim bolesť v chrbte.
Chalani ma súria. O siedmej začína spoločná oslava, nestíhame. Stále ma poháňajú. Keď im nestíham, kašlú na mňa a ja sa tak tackám postupne opäť sám.
Na ubytovni si elastickým obväzom obmotávam hrudník. Tomu vravím fixácia. Máme oslavu. Tancuje sa. Je nás presne do páru, takže jedno dievča nemá s kým. Napriek mojim protestom ma vytiahne na parket a tancujem valčíky a polky. Na druhý děň cestujeme po Švajčiarsku a Nemecku. Akosi vládzem chodiť. Pozeráme si vodopády na Rýne. Pri prameni Dunaja už ostávam v aute, lebo bolesť je nepríjemná. V nedeľu cestujeme tisíc km autom domov. Našťastie nešoférujem. Návrh kamaráta, aby sme sa šli cestou okúpať mi príde ako tá najdebilnejšia vec na svete.
V pondelok ráno sa Ticom odveziem na Vajnorskú chirurgovi. Po rontgene mi vraví : „Pôjdete do nemocnici.“
„Nepôjdem“ odvetím pohotovo „ja idem na výlet.“
„Máte zlomenú chrbticu, posledný hrudný stavec. Buď podpíšete reverz, alebo idete do nemocnice.“
„Nuž dobre teda.“
Lekár: „Zavolám vám sanitku?“
„Ja som tu autom.“
„Vy ste tu autom?“ neveriacky na mňa vytreští oči.
„Áno, doviezol som sa autom,“ odvetím
„A zvládnete sa doviesť do nemocnice?“ pýta sa ma.
„Prečo nie? Keď som sa dostal až sem.“
Tak sa veziem 15 km na koniec Petržalky do nemocnice. So zlomeným stavcom! A s dovolením lekára!
Sestrička na príjme telefonuje na oddelenie: „Posielame vám tam jedného so zlomenou chrbticou“, po chvíli vraví do telefónu. „Nie, nosítka nie, on chodí.“
Na oddelení som dostal zákaz vstávať z postele a dobrá nálada ma rýchlo prešla, ale o tom niekedy nabudúce.
