Plánovanie výletu bolo dosť spontánne. Inšpirovaný cestovateľskými zážitkami Tomáša Bellu a Joža Červeňa som si povedal, že aj ja chcem niečo také zažiť. Že pôjdem čundrovať do Tatier, to akože tam nebudem mať nocľah.
Ráno v BA budík na 6tu, optimistické, mám sa s ostatnými stretnúť o deviatej v Poprade. Kým som si ale všetko dobalil, natankoval a vyrazil bolo 6:55. Nestíham ani náhodou. Nakoniec som im zavolal nech prídu do Smokovca. O desiatej čakám na parkovisku pri autobusovej stanici, ako sme sa dohodli. Vystúpim z auta, prezliekam sa, robím z Bratislavčana turistu, ale okrem policajtov a všelijakých cudzincov, naši nikde. Tak som sa šiel povoziť po Smokovci, že kde inde by mohla byť autobusová stanica, ale nikde žiadna. Tak som sa vrátil k pôvodnej, zastal a čakal. Asi po dvadsiatich minútach manévrov mi začali moji spolupútnici mávať z vrchného parkoviska. Čakali, že prídem Ticom, ale medzi časom sme zmenili firemné auto a ten chlapík, čo pobehoval okolo Peugeota (to akože ja) sa im vôbec nezdal ako ja. Tak sme tam od seba sto metrov čakali a čakali až sme sa našli. Nakoniec sme boli štyria Katka, Helenka, jej brat Peťo a ja.
Rozhodli sme sa ísť prvú túru na Teryho chatu. Takže poďho pešo na Hrebienok. Cesta modrou značkou mi ukázala prvú nevýhodu, ktorú spôsobila minuloročná víchrica. Nedalo sa odskočiť si za strom, lebo tam už žiadne neboli. Tak som vydržal až na Hrebienok. Tu je úplne civilizované prostredie a jednou z výhod je aj normálne WC. Tak som v reštaurácii zostúpil dole schodmi. Tam bol ujo, ktorému nebolo veľmi rozumieť. Za komfortným pultom vyzeral, akoby predával suveníry. Bolo tam dokonca akvárium. Ujo vybral päť korún a milo všetkých posielal ďalej. Len na mňa ukázal, že nech čakám. Pozerám na neho, okolo prešli dve Poľky, česká mamička s ratolesťou a tu ujo vyťahuje z pod pultu dva štamprlíky a nalieva slivovicu. Idú nejaký turisti využiť ponúkanú službu, tak štamprle nenápadne odsunie nabok, usmeje sa vezme drobné a keď turisti zájdu, vytiahne z pod pultu ešte trojlitrovú zaváraninovú fľašku, v ktorej má naložené čosi neidentifikovateľné, čo absurdne vyzeralo ako kamene. Malou lyžičkou z toho naberie, hodí to do slivky, vraj „elixír života“. Nuž keď ponúkajú ber. „Ja som Juro“ vravím, ako dvíham pohárik, „Palo“ odvetí a usmieva sa. Tak sme si štrngli a hodili elixír do seba. Palo nechcel piť sám a keď zbadal moju zarastenú tvár rozhodol sa, že si so mnou hrkne, ale nenápadne, bol v službe.
Posilnený nečakaným pohárikom a pobavení historkou sme sa vydali šliapať na Terinku.Hore bola kosa. Ani v mojej bunde mi nebolo moc teplejšie a tak som sa usadil na lavičke v chate. Vedľa mňa sedela slečna s jazvečíkom. Na moje počudovanie sa dnes chodí do Tatier už aj so psami. Jedna
z noviniek. Ďalšou bol čapovaný staroprameň, za 50 Sk, ale neodolal som. Dať si v horách tvrdé, je normálka, ale pivo, to som ešte nemal. Časom som zistil, že je to už dnes povinná surovina na každej vysokohorskej chate. A keď vás minerálka vyjde rovnako, čo si dáte? Pobavilo ma, keď som si kúpil cesnačku, ktorá bola žltej farby a presvedčil som baby, že je to kapustová polievka. Najlepšie bolo, že chlapík oproti do seba tlačil onú kapustovú, ktorá bola úplne červená. Nuž po takej túre, by mi asi uverili čokolvek.
Po návrate z prvej štreky sme prišli do Smokovca. Ostali sme už len dvaja s Katkou, lebo Helenka si robila vodičák a opustila nás i s bratom. Tak sme sa na chvíľu zložili v predsieni kostola, boli tam pre nás akurát dve stoličky. Po chvíli tichej modlitby, som prechádzal do meditatívnych stavov (to akože začal zaspávať na kľakátku), keď zrazu zaznel neznámy mladý hlas: „Môžem vás vyrušiť?“ Hneď som bol pri vedomí, kaplán zatváral kostol, tak sme sa pobrali k autu. Nocľah sme nemali, tak sme dumali, že ako prespíme. Pár metrov bolo futbalové ihrisko, tak že sa zložíme tam. Kým sme sa však najedli, bola tma a vonku začala byť taká kosa, že sme nechceli ani dvere na aute otvoriť. Prvú noc sme teda strávili v nepohodlí auta. Zložiť mojich 191 cm/> na zadné sedadlo bolo lámajúce, ale čo by som nevytrpel pre čunder :) Katke sa ušli predné sedadlá.
