Na túru sme si zvolili Jahňací štít cestou z Matliarov. Katka chcela ísť cestou späť aj na Svišťovku, ale ja som ostal rezervovaný k takémuto výkonu. Keď som bol malý, absolvoval som trasu na Brnčalovu chatu, odkiaľ sa ide na Jahňací štít aj na Svišťovku a pamätal som si tú príjemnú rovinku po ktorej sme s rodičmi putovali. Ako sa však ukázalo, moje spomienky boli značne vyblednuté, lebo rovinka bola dosť naklonená, žiaľ proti smeru pochodu. Nejako nám nebolo do reči a nie a nie sa rozbehnúť. Raný nástup bol o prekonávaní sa. Najradšej by som to bol otočil.
Cestou bolo pomenej turistov. Jedna skupinka piatich Čechov ma vcelku pobavila. Boli to dve dievčatá a traja chalani, všetci tak do dvadsať rokov. Chalani najskôr baby nechali ďaleko za sebou, čomu som veľmi nerozumel. Až potom som si uvedomil expedičný charakter ich skupiny. Baby tvorili základňu, ktorá sa pohybovala pomalým tempom. Chalani obiehali okolo tejto základne a sem tam si odskočili na ten ktorý štít. Po jeho úspešnom zdolaní sa opäť vrátili na základňu, ktorá sa naďalej nerušeným pokojným tempom pohybovala vpred.
Cestou po rovinke na Brnčalku ma ale nemilo prekvapili zásobovacie autá pre chatu, prvý mercedes sa ešte dal, ale potom čo nás obehla druhá dodávka, mal som pocit, že stojím na Patrónke a čakám na 83ku. Naozaj nemusím mať všetko.
Prostredie na Brnčalke v okolí Zeleného plesa je nádherné. Obrovská stena Kežmarského štítu, Jastrabia veža a kdesi napravo i Jahňací štít. Nádherný horský vzduch i malebné zelenajúce sa pleso. Trochu popŕchalo a váhali sme či sa vydať hore. Cestička nabrala rázny smer kolmo hore. Prvé krkolomné skaly boli už v kosodrevine. „No som zvedavý jak toto pôjdem dole“ pomyslel som si. Na pol ceste je pleso, ktoré som skoro vypil, lebo sme si do batohu nenabalili vodu. Stúpajúc sme narazili na skupinku poľským detí s doprovodom. Ako som smädný stúpal a prepletal sa pomedzi malých Poliakov, jeden na mňa úprimne pozrel a poznamenal „Nech Pan si trošku odpočine!“ asi bolo dobre vidieť ako sa cítim, ja reku že „o chvíľu“. Pokojný výstup pokračoval. Keď sme sa dostali do skál, tak som už vzhľadúval k vrcholu a hlavne, že kam mi Katka zase ušla. Ona je totiž kamzíča a ja medveď a medvede moc po skalách neskáču. Trochu sa jej rýchlosť vypomstila, kým som s ruksakom prišiel na štít, muslela tam mrznúť. Mal som jej bundu aj sveter. Ale hrkli sme si domácej pálenky a zajedli čokoládu a obdivovali okolitú nádheru. Jeden horal ma ponúkol slivkou, ale mne stačila tá naša, tak sme si vymenili len pár rád kam sa oplatí. Vraj sú pekné reťaze na Rysy z poľskej strany. To musím skúsiť.
Cestou dole sme videli kamzíka. Sedel si na skale nad chodníkom a pozoroval majestátne okoloidúcich. Ja som šiel pomaly vzadu (ja totiž neviem chodiť po skalách dolu kopcom, ale oficiálne to nepriznávam:) a Katka bola úplne vpredu. Videl som, že si rukou cloní slnko, nuž si vravím, že asi kuká po kamzíkovi. Keď ma zbadala, kričí na mňa: „Ty vidíš toho kamzíka?“ ako som k nej prišiel stratil som ho z dohľadu, ale po chvíli som ho zazrel a už sme ho pozorovali. Nejakí poliaci si ho šli zbližšia vyfotiť, tak im zapózoval a pokojne sa vybral hore do skál.
Ako sme zostúpili na Brnčalku, sedel tam dlhovlasý horal, Katka vraví „jemu niečo je, on sa zvíja“, pozrem na neho ja a on zíva na celú dolinu. Vravím jej, že on bude v pohode a smerujeme do bufetu. Kúpili sme 1,2 litra minerálky a rozložili sa na drevených lavičkách. Po oddýchnutí sme sa vybrali späť do Matliarov. Začalo trochu popŕchať. Rýchlym tempom nás obehol jeden chlapík a pár metrov za ním uháňala nejaká žena. Vravím si, že je to divný típek, že ju nepočká. Veci nie sú vždy, ako sa zdajú, čo sa ukázalo neskôr. Ako sme prišli na zastávku autobusu. Nejaká žena sa skláňala pri chlapíkovi v spacáku. Najprv sme ich obišli a Katka vraví, že či im nepomôžeme. Mal som pocit, že keď sú tu dole, určite si už zavolali pomoc, ale napokon sme sa otočili a zašli k nim. „Nepotrebujete pomôcť?“ „No keby ste nás hodili do Popradu, alebo aspoň vodu,“ odvetí žena. „Máme auto v Lomnici...“ vravím. Tak sme si s Katkou doslova zabehli do Lomnice, po túre na Jahňací štít sa treba vybehať :) Kúpili sme nejakú minerálku a dali im aj čokoládu. Vysvitlo, že chlapík, v spacáku je totálne vyčerpaný, bol to ten, čo zíval na Brnčalke. Tá žena s mužom boli jeho priatelia a náhlili sa za ním. Trochu som sa zahanbil za svoje myšlienky, veci nie sú vždy ako sa zdajú. Chodili tri dni po Tatrách, byvakovali, málo spali, lebo sa báli, že ich chytia ochranári. Chalan to fyzicky nezvládol. K lekárovi nechceli ísť, vraj sa z toho dostane. Hodili sme ich na stanicu do Popradu, išli vlakom domov na východ.
Po záchranárskej akcii sme prenocovali na stanicic v Poprade. Samozrejme v aute. Tentokrát sa mi ušli predné sedadlá. Tá stanica nebol najlepší nápad, je to asi jediné miesto v Poprade, kde je aj v noci nejaký ruch. Nehovoriac o tom, že ráno okolo nás stále niekto chodil. Radšej som si zakryl hlavou bundu. Ešte že ma tam nik nepozná. Pred polnocou padla aj posledná nádej, že sa vráti Helenka. Musela nakoniec ostať doma a tak nás čakali dva dni putovania vo dvojici.
