Kráčam ďalej. Konečne horský chodník. Dvíha sa hore. Odteraz až do rána stretnem len dvoch turistov. A to je len 15:15. začína viac pršať.16:00 padne do mňa prvý chlieb, čokoláda a trochu rumu, moja obľúbená 80ka. Stúpam hore. Za mnou Roháče. Krásne. Vápencové vrcholky prederavili trávnaté porasty a vytvorili aspoň na vrcholoch dojem štítov. Pozerám pred seba zababušený v bunde a v diaľke sa snažím uzrieť vytúžené sedlo, ktoré ma konečne pustí do Kôprovskej doliny. Fotím kadečo. Panorámy, potôčky, vodopádiky i seba. Konečne vidím tabuľu. Prichádzam k nej a už ma nezaujíma. Nádherné plesá a obrovské štíty. Pre toto sa sem
oplatí štverať. Zabúdam na únavnú asfaltku, čo ma tri hodiny morila i Roháče, ktoré nechávam za chrbtom. Nádherné plesá predo mnou. Len sa kochám. Štíty. Razom mi je jasné, že Roháče nie sú pre mňa. Ja milujem tatranské končiare.
Pozerám do mapy. Kúsok zo sedla je vidieť poľské plesá. Prechádzam snehovými poliami smerujúc k nádhernej stene Kozieho štítu. Hraničná značka. A už vidím pod sebou poľské plesá.
Ich krásna modrá farba ma berie. Z poľskej strany prichádzajú otec so synom. „Den dobry.“ A oni poďho rovno na Hladký štít. Mimo značky. Nuž idem za nimi. Hore ešte krajší výhľad.
Zbieham kúsok nad sedlo. Od ráno som veľa nejedol. Chlieb sa vo mne stráca, zapíjam ho prineseným pivkom. Ako si tak večeriam pri pohľade na belasé štíty, zmocňuje sa ma príjemná únava. Z pomedzi mrakov presvitajú slnečné lúče.
Je 18:15. o tri hodiny je tma. „Ale neodfoť to!“ Dole sa vydávam o 18:45. Posledný v doline.
Temnosmrečinské plesá – malý raj.
Na rázcestí s modrou začína vrcholiť časová kríza. Podbanské, cieľ mojej cesty, je ešte tri a pol hodiny vzdialené, je už pol ôsmej, to tam prídem o jedenástej, ak vôbec. „Pôjdem dve hodky v tme, v Kôprovskej musí byť asfaltka, chodia tam cyklisti,“ premýšľam. Začínam bežať. Pri každej drevenej búdke slúžiacej na oddych znovu dumám, či je to bezpečný úkryt pred medveďmi. Bežím asi trištvrte hodiny dole lesom. Keď nevládzeš, pridaj! „Ako to vravel ten cyklista? Všetko je otázka psychiky??“ zrazu mi príde blízky výcvik SEAL.
O prekonaní sa. Po celom dni na horách bežať s vakom na chrbte, aby som neostal visieť v doline.
Konečne asfaltka! Necitujem, ako som ju privítal, asi by mi to vystrihli. Zvoľňujem tempo. Noc už prichádza. Celú zvyšnú cestu spievam na plné hrdlo. Plaším medvede. Vraj sa zľaknú hluku a ujdú. Fungovalo. Nestretol som žiadneho. Najviac mi sedela: „Dolina, dolina, aká si mi dlhá...“
Prichádzam k autu. Mŕtvy. O 21:30, skrátil som cestu o hodku a pol. O pár chvíľ už sladko buvám. Šťastne som prišiel. Za tú nádheru hore stáli i tie nervy. I to že som sa prekonal a nevzdal boj ísť proti noci. Moje kolená by vám povedali viac.
