Už príjazd cestou z Podbanského neveštil nič dobré...
vítali ma nemilé obrazy...
neznámej pustej krajiny...
Najhoršie to ale asi bolo v Lomnici.
Tu som chodieval ešte ako dieťa s rodičmi a so sestrou pomedzi nádherné borovice na naše výlety na Skalnaté, či Brnčalku...
V pozadí skokanský mostík...
Niektoré momentky vyznievali dosť smutne.
i cesta popri železnici
poslední mohykáni
i tí čo už nevydržali
zákaz vjazdu...
Bolo tam však aj také povzbudzujúcie zákutie. S kačičkami som strávil dobrú polhodinku.
V tejto pustej krajine boli chvíľu mojimi súpútnikmi. Nevnímali pováľané stromy neďaleko svojho jazierka. Boli znamením, že život tu predsa len ide ďalej.
Tatry už nebudú také ako boli.
No ich krása ostáva, aj keď je iná...
Lúčim sa s Vami, priatelia...
