Prvý deň stúpame starou vojenskou cestou. Ruksaky naložené na dva dni. Ja kancelárska krysa, s kedysi zlomenou chrbticou, som sa opäť dal na nosenie ťažkého ruksaku.
Zadnjica a jej okolití strmí strážcovia tvoria malebnú prírodu.
Nekonečné stúpanie nám dáva zabrať. K chate na sedle Dolič je to podľa ukazovateľov asi 4 hodiny. Slovinskí turisti sú ale rýchlici, takže reálne to bude tak 5-6 hodín. Citovať niektoré moje myšlienky pri teriganí sa strmým svahom, by bolo porušením kódexu blogera.
Katka s Janom nás napokon opúšťajú a vydávajú sa hore rýchlejšie.
Ja s Miškou si užívame krásne výhľady a príjemné horské slniečko. Ja ešte netušiac ako ma tá mrcha slnko priškvarí, keďže som sa natrel len ledabolo.
Neskoro popoludní prichádzame k Trzašskej koči na Doliču. Pivko Zlatorog, zaliata čínska polievka v Zimnej Sobe, kde sa tlačíme s ďalšími 15imi turistami, takmer všetko Čechmi. Strohá hygiena pri chatke, rozumej umytie zubov a šup do postele. Už dlho som tak sladko nezaspal pred desiatou, keď sa ešte ani nezotmelo. Len neviem či to náhodou nebolo arómou všetkých tých vyzutých ponožiek.
Druhí deň optimisticky vstávame pred ôsmou, ale z chaty nakoniec vyrážame ako poslední.
Čaká nás 400 výškových metrov po ceste ku kasárňam Morbegna (2550 m.n.m.). Postavili ich pred prvou svetovou vojnou.
Čo tu tak vysoko strážili vojaci my nie je jasné. Ešte aj dnes sú majetkom armády a stráži ich tu taký starký. Ja ho však upodozrievam, že je tam preto, aby tam ľudia nebivakovali pred výstupom na Triglav. Výhľad stojí zato.
Od kasární je krátka cesta suťou a potom nás čaká ferrata na vrchol. Ferrata je v preklade zabezpečená cesta.
V skutočnosti sú to koly a oceľové laná, po ktorých sa máte vyštverať hore. Našťastie sa moje zlé predtuchy nenaplnili a dalo sa po nich loziť ľahšie než som čakal.
Po prvej som síce si myslel, že to otočím, ale napokon som pochopil jednoduchý princíp. Musíš sa pozerať zásadne na najbližší kolík pred tebou a v žiadnom prípade nie dole. Potom sa ti ani tie stometrové priepasti nedajú také nebezpečné.
Celý deň nám pieklo slniečko, presnejšie smažilo nás, len keď sme prišli na vrchol, tak nás tam čakala hmla. Takže pri Alježovom stĺpe (taká plechová raketa, ktorú sem vyteperil jeden z prvých nadšencov Triglavu pán Aljež v roku 1895) máme hmlisté vrcholové foto.
So mnou hore nebola reč. Najmä keď som sa pozrel dolu na Malý Triglav, na ktorý sme sa mali dostať.
Cesta dolu bola napokon celkom fajn a nakoniec ma tie ferraty aj začali baviť.
Okolo šiestej večer sme prišli na chatu na Doliču. Zjedli všetko čo nám ešte ostalo a vydali sa na cestu dole. Štvorhodinové klesanie k autu do Zadnjice bolo značne vyčerpávajúce. Najmä posledná hodina, keď sme kráčali bez vody.
Bez väčších zranení sme si okolo desiatej dali polievočku a poďho bivakovať na lúku. Zaslúžený odpočinok.
(to be continued)
