Zaparkovali sme na Popradskom plese – parkovisku. Obliekol som si Brynje. Ale pri tom ako na mňa pozerali davy turistov smerujúcich na Rysy som usúdil, že tu mi môj gogotanečnícky prevlek neprejde, nuž som sa prezliekol do normálneho trička. Cítil som sa nejako nepríjemne, toľká konformita. Cestou sme sa dostali na symbolický cintorín. Nepravidelne odtiaľ počuť vyzváňanie. Možno, aby nalákali
aj tých, čo si ho nevšimli na mapách a v sprievodcoch. Ujo vo zvonici si prichádzajúcich návštevníkov hneď lákal k sebe, aby od nich vylákal poplatok 10 Sk za návštevu. Prišlo mi to zvláštne, práve tu, kde je pietne miesto. Katka sa pristavila pri tabuľke svojej tety, zvláštne mať rovnaké meno, ako niekto kto už tam má tabuľku.
Keď som čítal pamätné tabuľky, chytala ma taká smutná nálada. Aktívny český turista sa pýtal, prečo sú tam aj tabuľky Psotku a iných, čo nezahynuli v Tatrách. A tak som sa dozvedel, že symbolický cintorín je VIP cintorín. Tabuľku tam môže mať len niekto, kto sa zaslúžil o rozvoj horolezectva. „Keď tu niekto len raz vylezie a spadne, alebo dostane infarkt...“ rozprával ujo zo zvonice, tak tabuľka nebude. Ako som sa dočítal v letáku, rozhoduje o tom tuším správa TANAPu, ale to je jedno, hlavne nedostať infarkt. Neskôr som ale našiel kompletný zoznam obetí, aj keď bol nesymbolicky na ineternete. A sú tam dokonca aj tí, čo ich postihol infarkt. Popradské pleso bolo nechutne preplnené. Davy jediacich ľudí. „Poďme preč!“ vraví Katka. Ja som ale
chcel pečiatku z chaty do svojej mapy. Dvojica, ktorú by som skôr očakával niekde v bare, si na drevenej lavičke pofajčievala a užívala si svoj zážitok z hôr. Dali sme čokoládu, vodu, vodku a ideme ďalej.
Katka musí byť stále vpredu. Celkom zaujímavá vlastnosť. Začal som ju volať jojo. Vždy odbehla tak 5 metrov dopredu a potom sa opäť chcela niečo spýtať, tak na mňa počkala. Cestu na Veľké Hincovo pleso, ktoré som zvolil za náš cieľ, lebo na Rysy sa mi nechcelo, sme doslova vybehli. Samozrejme jojo Katka musela byť prvá, tak vždy keď som ju dobiehal, tak musela pobehnúť. Nakoniec neďaleko plesa na mňa čakala a spomalila tempo, tak som si povedal, že ju predbehnem. Keď videla, že ju predbieham, zdrapla ma za ruksak a samozrejme sa dostala do vedenia. Nakoniec zastala pri info tabuli, ale ja som bežal až k plesu a strčil som do neho prvý nohu asi o štvrť sekundy. Potom som si ju zvyšok času doberal, že som tam bol prvý. Som ja ale tyran. Niesla to ťažko.Mengusovská dolina je nádherná a v jej strede sú krásne lúky. Na nich sme sa vyvalili a asi dve hodiny sme len tak oddychovali, trochu na bok od chodníka, som mal pocit, ako by sme tam boli sami.
Pozorovali sme horolezca v bielom tričku, ako sa ukázalo, nehýbal sa a tak sme usúdili, že je to sneh. Na poľskej strane sme zase videli kus snehu. O chvíľu sa ale presunul inde. Tak sme usúdili, že tento raz je to horolezec.
Keď sa mi podarilo na príjemnej mäkučkej trávičke zadriemať, zrazu rana ako z dela. Ohlučujúci zvuk trval aspoň 10 sekúnd. Pozerám okolo seba, kontrolujem štíty a keď som zistil, že žiadny nepadá, tak som to ešte zalomil. Neskôr sme sa pýtali pani v električke, ona bola akurát na Rysoch, tiež to počuli, ale nič nevideli. Snáď to nebola al Kaidá.
Postupne sme pomaličky dokráčali dolu na Štrbské Pleso a odtiaľ električkou na Popradské k autu. Štyri hodky cesty autom a boli sme doma, v neuveriteľne tropickej Bratislave, o polnoci 23 stupňov. To budú dni.
