Moja chvíľa času

Vlastne ani neviem kolko času ubehlo. Plne som bol ponorený do novej hračky, ktorú som mal na chvíľu požičanú. Ako malé dieťa som nevnímal, čo sa deje okolo mňa. Venoval som sa len jej, proste som fotil. Ako kamarát, ktorý sa proste preháňa krajinou a vníma len pocit jazdy na motorke, som si i ja užíval svoju “jazdu”. Ponorený som nevnímal svet vôkol seba. Také niečo som už dlho nezažil. Chápem už, prečo deti nechcú odísť od svojich nových hračiek. Včera som to opäť zažil aj ja.

Keď sme potom sedeli v pizzerke a môj duch sa ešte rozplýval v doznievajúcom zážitku, ostatní si ma mierne doberali. A mne to bolo jedno. Jeden z nich skonštatoval, nevie, či by sa dokázal pre niečo tak nadchnúť. Poviem vám, stojí to zato.