Čítanie jeho „Jediného“ bolo výstupom na neznámu horu. Ako keď vám niekto povie: „Choď tam! Je tam krásne.“ Šiel som. Čítal som. Nerozumel som. O čo mu ide? Ja takýchto autorov nemusím, taký njuejdžák. Ale nedal som sa odradiť. Prvých pár desiatok strán bolo na slepo. Pravdupovediac som nechápal. Len postupne sa otvárali oči. Objavná cesta. Ako opísať chuť čistej horskej vody, ktorú načriete do rúk a steká vám hrdlom vysmädnutým dlhým výstupom? Ťažko asi. Ako povedať o kráse pohľadu na hory utopené v mäkkom svetle zapadajúceho slnka? Možno pár vydarenými fotografiami sa dá zachytiť zlomok atmosféry. Ako opísať zážitok z objavovania sveta autora, ktorý myslí iným spôsobom. Neviem. Snáď:
„Celý svoj život som venoval tomu, aby som sa stal človekom ktorým som. Stálo to za to?“
„Mám pre teba test, či si splnil svoju úlohu na zemi. Ak si živý, ešte nie.“
„Každá osoba, každá udalosť vo tvojom živote sú tu, pretože si si ich sem pritiahol. Teraz je to tvoja voľba, čo s nimi urobíš.“
„Hnevaj sa na tvoje obmedzené možnosti, a dobre robíš, lebo sú len tvojimi.“
„Neboj sa rozlúčok. Aby ste sa mohli opäť stretnúť, musíte sa rozísť. A opätovné stretnutia, po chvíli či po rokoch, sú tým, čo čaká tých, ktorí sú priateľmi.“
Bach je blázon, pre mňa určite. Neviem, či ho chápem ešte aj dnes. Neviem či som sa naučil, čo som mal. Ale prežil som s ním zaujímavý príbeh. Bol to jeho príbeh, kde lietala jeho duša a s ňou vzlietla i moja. Dlho sa mi to nedarilo. Najskôr škrípalo jedno, potom iné. A potom som ho zrazu viac pochopil a lietal som s ním. Stálo to za to. Veď ako napísal: „Nič nie je chybou. Veci, ktoré sa nám stanú, nech sú akokoľvek nepríjemné, sú potrebné, aby sme sa naučili, čo sa máme naučiť. Nech už spravíme akýkoľvek krok, je potrebný, aby sme dosiahli to, čo sme si vybrali za cieľ.“
