11:30
„Skočím k tej lekárke, vraj je tam menej ľudí,“ opúšťam kanceláriu.
12:00
Frustrované duše čakajúcich, našťastie nové tváre. Hádam to ide rýchlejšie. „Ja som tu od desiatej,“ „ja už od pol,“ „stále sa niekto predbieha a doktorka je pomalá.“ Keď musíš tak musíš. Zaraďujem sa na štvrté miesto, slušná východzia pozícia, najmä oproti ránu. Otváram knihu a upadám do hlbokomyseľných úvah psychoterapeutky Kleinovej. Text zaujímavý, veď som koniec koncov odborník na danú tému. Prekladateľ sa pochlapil, neviem ako znel originál, ale preklad citátu „Už ťa mám, ty sku...syn“ mi príde vcelku zaujímavý v odbornej literatúre, najmä ak je v danej stati jedinou ilustráciou rodičovského správania.
12:30
Mladá slečna z rána prichádza znovu. Zaraďuje sa na piate miesto. Tentokrát za mňa.
12:49
Doktorka odchádza na obed, sestrička tiež. Vzletné nie však vznešené úvahy na jej prácu zaznievajú vybielenou chodbou nemocnice. Prečo je tu vlastne všetko biele? Nemohlo by to byť žlté, alebo červené? Asi by na tom neboli vidieť bacily.
13:28
Doktorka sa vracia a do ordinácie vstupuje ďalší prednostný pacient. Zaplatil si dve stovky. Urýchľovací poplatok. Kto maže, ten jede.
14:30
Koniec pracovnej doby. Bieloodetá sestrička si prehodí cez plece čiernu kabelku a ráznym krokom odkráča v ústrety víkendu.
15:06
Postúpil som na druhé miesto. Slečna na prvom mieste, ktorá tu bojuje už od desiatej však psychicky nezvláda vstup ďalšieho predplateného pacienta. Búrlivo klope na dvere a pýta si kartičku. Bola už tak blízko! Odchádza. Postupujem na prvé miesto. Dúfajme, že už sa nikto nepreplatí predo mňa.
15:27
Otvárajú sa mi vytúžené dvere. Už sa predo mňa nik nedostane.
15:29
Ocitám sa v úplne inom svete. Niežeby tu boli nebodaj žlté steny, dekórum bielej treba zachovať, ale je tu akosi pohodlno. Doktorka si ma vypočuje...
15:45
Do vedľajšej sesterne vstupuje akýsi chlap. Doktorka oznamuje, že pre ňu prišiel manžel. Zavrie dvere a pokračuje so svojim pokojom v práci.
15:55
„Hej, nemocnica platí všetko, aj tento softvér. Tmavosivé písmená na svetlošedom pozadí, úžasný vynález,“ odpovedá na moje výskumnícke pátranie za pozadím financovania nášho zajacovníctva. „Ja tých ľudí chápem, čakajú tu od rána, potom príde nejaký samoplatca a predbehne ich. Oni tie dve stovky nemajú, a tak čakajú. Už som si zvykla, ani tie ich komentáre ma už nevytáčajú.“
15:59
Jeden z prednostných pacientov samoplatcov, čo behal hore dole sa ukázal byť doktorkiným
manželom sediacim v sesterni.
16:00
Vychádzam víťazoslávne z ordinácie. Slečna z rána ešte čosi mobiluje, zdravíme sa a ja plávam
v ústrety práci.
16:25
„Ahojte, tak som späť,“ vravím vstupujúc do kancelárie. „Čóó? Kde si bol tak dlho?“
„ále veľa ľudí, ale tá doktorka bola fajn.“
19:37
Odchádzam z práce domov. Pracovná doba sa akosi natiahla. Nabudúce budem asi aj ja samoplatca. Dve stovky a vytočení pacienti. Na druhej strane kvalitná doktorka, ktorá má na mňa čas. Niekedy si radšej počkám.
23:45
Premýšľam nad tým časom v nemocnici. Veci sú niekedy ináč. Samoplatca je manželom. Pomalá doktorka len vykonáva poctivo svoju prácu. Biele steny ostávajú bielymi, aj za žltými dverami. (to sem vlastne nepatrí)
Dobrú noc. Zhasínam.
Based on true story. To be continued, I am afraid...
