Prvý vbehol medzi stromčeky, druhý za ním, potom poza pichľavé kríky. „To musí bolieť,“ premýšľam. Bol som už pri smetiakoch, tak som sa zbavil dvoch sáčkov a vydal sa späť. Zrazu pribiehajú aj ďalší, ktorí sa vzali odneviemkiaľ. Ten prvý beží k nášmu baráku, snaží sa ho obehnúť, ale dostal sa do pasce. Sused totiž náš dom ohradil malým ostnatým drôtom, aby nám spoluobčania nechodili po tráve. Tak teraz vedie cestička popri plote, ale z druhej strany. To však dotyčný nevedel a v tej tme a rýchlosti si ani nemohol všimnúť. Ostal uväznený medzi plotom a barákom. Hľadím na nich z chodníka a zrazu padne prvá rana, prásk mu do hlavy. Okolo prvého bežca sa zhlukuje skupinka asi siedmych chalanov. Zrazu si uvedomujem, hentí majú v rukách bejzbolky a tí dvaja majú dokonca kuklu. V tom sa počujem ako na nich hrubým, mocným hlasom kričím „Necháš ho!“ Zastali ako zmrazení, v neistote sa pozreli mojim smerom. Zjavne to bolo posledné, čo čakali. Bola to jedna z tých chvíľ, keď sekunda trvá večnosť. Sedem výrastkov na mňa hľadelo, premýľajúc čo teraz. Jeden z nich sa obrátil a začal utekať, ostatní, teraz už viem, že našťastie, sa vydali za ním. Podišiel som k tomu chalanovi, „aký mladý cigáň“, napadlo ma. Dnes by som mal napísať Róm, ale nebola by to pravda. „Si v poriadku?“, na hlave má povrchovú ranu, tečie z nej krv. „Prečo ťa naháňali? Zavoláme políciu.“ „Neviem, bol som na zastávke s kamarátom a začali nás naháňať. Som poriadku, radšej pôjdem domov.“ Nedal sa presvedčiť a odišiel po vlastných. Ja som sa zošokovaný pobral domov.
V tej rozochvenosti ma naplnil pocit hrdinstva, zachránil som mladého pred riadnym masakrom. Moje ego stúplo a aj keď som moc svoje hrdinstvo nerozhlasoval, vo vnútri som sa vzniesol medzi charakterných, ktorí si stoja za svojim názorom aj napriek riziku. Keby som vám rozpovedal len túto časť príbehu, poučenie by nebolo úplné.. Na mňa však čakalo vytriezvenie z mojej pýchy.
Asi o dva týždne nato som opäť šiel vysypať smeti. Tentoraz bolo sobotné poludnie a slniečko riadne pripekalo. Príduc k nášmu smetisku som zahliadol dvoch mužov. Jeden „bezkrkáč“ v koženej bunde stál rozkročný nad takým vetchým fúzkatým somrákom. Prásk mu jednu, prásk druhú! „Koľkokrát ti mám vravieť, že mi nemáš brať tie veci. Do troch dní nech sú späť“ Prásk! Rozdával svoje poučenie „bezkrkáč“. Vzkypel vo mne hnev, vnímal som ako sa zhlboka nadychujem, na moje prekvapenie však na miesto nejakých protestov prišiel len hlboký výdych. Premohol ma strach, nedokázal som pozerajúc sa na nich zo seba nič dostať. Stál som tam taký ochromený. Somrákovi sa nejako podarilo sa vyšmyknúť a dal sa na útek pomedzi domy. „Bezkrkáč“ na neho ešte čosi zakričal a pobral sa svojim smerom. Priúčku už dal a vedel, že ak bude treba nájde si ho. Ja som tam zmrazený ešte chvíľu stál a uvedomoval si, že som nedokázal nič spraviť. Moje sebavnímanie ako hrdinu značne pokleslo. Bolo mi zo mňa zle. Nedokázal som nič spraviť. Čo ak by šlo o niekoho blízkeho? Postavil by som sa mu na odpor? Dokázal by som sa vzchopiť? Tieto nepríjemné otázky vo mne dlhší čas doznievali.
Dnes sa snažím byť obozretnejší, podobným situáciám predchádzať. Krásna Petržalka môjho detstva už nie je tým bezpečným miestom, kde sme sa s chalanmi preháňali na bicykloch a naháňali prvý raz futbalové lopty. Čo som sa naučil? V niektorých situáciách človek koná automaticky a dokáže bez rozmýšľania urobiť hrdinské skutky. Môj prvý zážitok bol tohto druhu, aj keď nazvať ho hrdinským, by bolo prisilné. Druhý ma naučil tomu, že nie vždy človek koná automaticky hrdinsky. Niekedy to chce jeho odvahu a priame rozhodnutie. Prekonať strach a konať proti pocitom. Je to na mojom rozhodnutí, čo vtedy vykonám, napriek strachu, ktorý sa prirodzene dostaví. A je aj na tebe môj čitateľ, ako sa postavíš k podobným situáciám...
