Miloš sedel na základnej s Janom v lavici, škola mu šla ľahko, na telesnej síce nevynikal, ale matika bola jeho. V lete skončil vysokú školu, robí programátora. Dnes je ich málo a tak nebol problém nájsť si prácu. Robil už aj popri škole, ale platili slušne, veď tam bol aj 40 hodín týždenne a vie jazyky. Perspektíva pred ním je slušná. Má ponuku ísť aj do Viedne, ale váha nad ňou.
Príbeh dvoch spolužiakov. Dvoch chlapcov z jednej lavice v liptovskej dedine. Každý z nich má svoj osud, čo to odžité a veľa ich ešte čaká. Obaja sú z tých šťastnejších, majú prácu, čo dnes nemá každý, sú zdraví. Rozdiely medzi nimi sú však zjavné.
Jano sa môže snažiť a dostane sa aj k lepším peniazom. Jeho smolou možno je, čo neviete, že nie je veľmi priebojný, a tak z neho asi nebude podnikateľ. Ostane radovým robotníkom, odsúdeným k svojmu údelu, aj keď formálne bude robiť na živnosť. Miloš má perspektívu rastu istú. Za dva tri roky ho to ako špecialistu na programovanie vynesie k slušným peniazom.Obaja sa snažia v rámci svojich možností. Každý dostal však do vienka svoje vlohy.
Jedno mi však vŕta hlavou, je spravodlivé, že niektorí sú vďaka svojmu nadaniu predurčení pre lepšiu kariéru. Prečo má mať Jano skrátka stále malý plat a Miloš značne väčší. Je to, to čo sa volá spravodlivosť?
Prečo sú niektoré profesie značne viac platené? Nehovoriac už o tom, že zárobky niektorých ľudí, sú ďaleko vyššie, než potrebujú pre svoj život, kým iní ledva prežijú. Alebo inak aké množstvo peňazí má právo človek zarábať, ak berieme do úvahy aj ostaných ľudí?
A možno posledná, patria schopnosti, ktoré mám ako jednotlivec iba mne, alebo sú tu aj pre prospech iných?
Tak či tak, Jano i Miloš sú so svojimi životmi zatiaľ spokojní. Jano rád hráva futbal a Miloš drtí počítačové hry. A zrejme ani netušia, že tu o nich píšem. Nech im ten optimizmus vydrží.
