Poviem vám o nás katolíkoch, z môjho pohľadu, som totiž dostatočne ortodoxný a tak si to dovolím. Na prijímanie som šiel ako tretiak. Ešte za komunistov som chodil na prípravu do jezuitov. Mama tvrdila, že je tam dobrý kňaz. Bolo to za komunistov. Sedávalo nás tam veľa detí. Ja vždy s mamou. Pamätám si, že za domácu úlohu sme kreslili, ako Židia prešli cez Červené more. Hlavy mojich Židov tvorili hnedé a čierne kruhy. Bol to pohľad zhora. Mame sa to nezdalo, a tak som im tam musel dokresliť aj blonďákov, teda žlté kruhy. Myslím, že by toto vylepšenie veľmi nepomohlo kvalite obrazu, ale mamy nás deti často naprávajú. Už je to raz tak. Po prijímaní pána farára preložili. Nerozumel som prečo, veď som ho mal rád.
Potom som už musel chodievať na spoveď, každý mesiac pred prvým piatkom. Chodievať na prijímanie bola tiež samozrejmosť. Škoda, že si nespomínam, z čoho som sa spovedával, to by mohlo byť zaujímavé. Určite som bol ale škrupulant. To znamená, že som si vždy po spovedi spomenul na nejaký hriech, ktorý som nepovedal a začalo to. Výčitky, že spoveď nebola platná, že musím ísť ešte raz, že nemôžem ísť na prijímanie. Zvláštne čím všetkým nepodstatným som sa ako dieťa trápil.
Naši chodievali do spoločenstva. Pre mňa to znamenalo, že keď som sa občas vrátil neskoro domov. Hala bola plná cudzích topánok. Znamenalo to, že som musel ísť do izby a hrať sa po tichu. Také tajomné. A ešte som o tom nemohol v škole hovoriť, lebo to bolo zakázané, takto sa stretávať. Ako štvrták som aj ja začal chodiť do spoločenstva. Bol som v skupinke so zväčša staršími chalanmi. Ujo, vedúci spoločenstva nám rozprával veľmi hlboké veci. Zväčša som mu nerozumel, bolo to na mňa ťažké. Začal som mu rozumieť až oveľa neskôr. Miloval som ale jeho príbehy ako prežíval komunistické prenasledovanie on, ale to je iný príbeh. S chalanmi zo spoločenstva sme chodievali k Tomášovi na počítač, v tom čase bol Commodorre 64 vysnívanou hračkou. A Tomáš mal aj dva džojstiky, takže sme zápolili medzi sebou. Najlepšie boli olympijské hry. Keď som mal o pár rokov aj ja doma komodor od strýka z Ameriky, už to nebolo také ako s ostatnými.
Cez leto sme chodievali na tábor, napr. na Podbranč. Mali sme tam opičiu dráhu, ja som ju tuším prešiel len s pomocou, ale prešiel!!! Zaujímavé bolo, keď sme sa šiesti v trabante rútili 120kou po diaľnici a napriek tomu sme nestačili preplnenému wartburgu, kde bolo aspoň šesť ďalších detí. Ale napokon sme sa i bez mobilov našli.
Takto i inak som si žil ako katolícke dieťa. Prežíval rôzne trápenia, i tieto prvé „náboženské“ skúsenosti. Vyrástol zo mňa dospelý katolík. Je mi zvláštne a smutno, že pre niektorých to slovo znamená fundamentalista a upalovač čarodejníc. Ja totiž nikoho neupaľujem, aj keď by bolo za čo...
