Omšu mal vojenský ordinár, biskup. Na jej konci sa zapálili fakle a všetci sme sa dali na pochod. V tme, bez bateriek, chodbami mníšskej budovy. Na konci tunela nás čakala sála s občerstvením. Každý mal pridelené číslo stola, a tak som sa dostal do spoločnosti neznámych. Rudo, dôchodca, bývalý riaditeľ potravinárskeho závodu, Jano, štyridsiatnik, ktorý robí kameramana v televízii, Palo, pred tridsiatkou, ktorý pracuje ako inak v IT oblasti.
Po nesmelom zoznamovaní sa, sme napokon debatovali na rôzne témy. Atmosféra prítmia sály, inak pinpongovej herne, bola vcelku zaujímavá. Dobre nám zachutil guláš i nečakané čapované tmavé pivko, s mierou samozrejme.
Niektorí sa potom hrali biliard, iní futbal. Ja som pokračoval v rozhovoroch. Tono, päťdesiatnik nám porozprával o svojich zážitkoch v Austrálii, kde strávil posledný rok. Odišiel tam pracovať, aj keď nevedel dobre po anglicky. Dušu cestovateľa nič nezastaví a už vôbec nie jazyková bariéra.
Celý večer mal taký neformálny charakter. Zišli sa muži, ktorých spájala túžba stretnúť a porozprávať. Nezáväzne, na rôzne témy. Každý čo ho zaujímalo. Dobrý večer, kde sa stretli dedovia, otcovia i synovia, aby sa spolu podelili o svoje zážitky. Netradične v tom, že ten deň sa tu od vás naozaj nič nečakalo. Len aby ste tu boli.
O rok na Jozefa si to zopakujeme. Môžte sa k nám pridať.
Pár fotografií:
Kaplnka plná mužov.
Fakle horia pri oltári.
Po dobrom jedle prišla i zábava.
