Zveril som sa s touto myšlienkou kamarátom a strhla sa dosť prudká debata. V podstate také prečúravanie. Najprv mi jeden začal vysvetľovať, že to nie je správny postoj. Ale to ja do čerta viem! Viem, že mne, Ďurimu Čižmárikovi, žiadny Maďar neublížil. A dospel som k názoru, že moje odsudzovanie tejto skupiny ľudí je iracionálne, čiže nerozumné. Derie sa do mysle niekde zvnútra. Má citový náboj a nárokuje si na nespochybnitelnosť. Proste pozor na nich!
Debata sa vydala smerom hľadania definície predsudku. Nedalo mi to, a tak som sa pozrel do múdrej literatúry, aby som zistil, že predsudok je afektívna zložka ľudského postoja. Predsudkom pripisujeme vlastnosti členovi skupiny na základe jeho členstva v nej. Teda v podstate, ak na stretnem povedzme Imricha Révaya a ten bude rozprávať maďarsky, priradím ho k skupine Maďarov a budem mať k nemu negatívny postoj. Niekde vo vnútri sa ozve nepriateľské naladenie nejasného pôvodu. Ale predsa Imrich Révay je obyčajný človek milión, chodí do práce stará sa o svoju rodinu, vychováva deti a možno som s ním už veľakrát cestoval v autobuse. Nemám naozaj žiadny dôvod byť k nemu nepriateľský. Prečo teda mám tento predsudok?
Ako si spomínam, Maďari boli vždy tí iní, na ktorých jazyku sme sa ako deti zabávali, samotné slovo sme používali ako na hanlivé označenie človeka, ktorý spravil niečo hlúpe. Udalosti, ktoré sa žiaľ bežne vyskytujú medzi slovenskými občanmi. Z takýchto a ďalších skúseností sa vytvoril predsudok. Niečo čo mi dnes príde akosi zbytočné.
Zaujímavé, že tento môj predsudok sa prejavuje len vo všeobecnej rovine. Teda keď sa jedná o Maďarov ako celok. Na jeseň som bol na školení v Budapešti, boli tam 4 Maďarky, jedna Nemka a ja. Hovorili sme anglicky a nebol žiadny problém. Dokonca maďarské kolegyne boli veľmi príjemné spoločníčky. Iný známy je Maďar a dobre si rozumieme. Potom však počujem v telke niečo o veľkom Uhorsku a vzbĺknu vo mne hnev a opäť sa mi utvrdí nechcené vnútorné presvedčenie, že na Maďarov pozor.
Premýšľal som, čo môžem spraviť so svojimi predsudkami. Mám ich ako dedičstvo mojej minulosti. Akosi automaticky naskakujú do mojej mysle a snažia sa usmerniť moje správanie. Najlepšie načo som zatiaľ prišiel je, že sa snažím uvedomovať si ich a prevziať za ne zodpovednosť. Nevyhováram sa, že veď čo je na tom, keď si z niekoho robím srandu, že je Maďar, veď je to normálne. Už mi to nepríde také samozrejmé.
