Dosť dlho im trvalo, kým mi vlastne vysvetlili, ako to so mmnou bude. Až po mojich urgenciách za mnou prišiel neurológ, aby skonštatoval, že nebudem ochrnutý a budem v poriadku. Bolo to po týždni ležania na oddelení úrazovej chirurgie, kde som mal dostatok času na premýšľanie o najhorších scenároch mojej budúcnosti. Aspoň to ma relatívne ukľudnilo.
Neznášam nemocničný poriadok. Sestry nás nezmyselne budili o šiestej, aby sme sa umyli a potom čakali do pol ôsmej na raňajky. Ja som samozrejme sedmispáč a väčšina personálu to pochopila a dala mi pokoj. Až na jednu aktívnu mladú sestričku. „Vstávajte, musíte sa umyť!“ žiadna reakcia len som sa prehodil na druhý bok a štandardne sa snažil driemať. O chvíľu znova: „Vstávajte, je čas sa umyť.“ To bude horšie, pomyslel som si a vyrukoval na ňu so sofistikovanou výhovorkou: „Ja sa nemôžem ísť umyť, doktori mi zakázali chodiť, musím len ležať.“ A myslel som si, že mám od nej pokoj. Iniciatívny blbec je však horší ako triedny nepriateľ. Stále niečo šramotila v izbe. Bol som otočený chrbtom k nej aj ku kúpelni, moje zavreté oči smerovali k balkónu. A tu opäť: „No tak umyjete sa už konečne?“ A to už ma riadne vytočilo. Chrbtica, nechrbtica, tá babizňa si nedá pokoj. Tak som sa postavil. Odkráčal do kúpelne, umyl sa... ako sa vraciam, vidím pri mojej posteli z druhej strany, ktorú som mal za chrbtom vandlínek s vodou, uterák a mydlo. Čo čert nechcel, vtedy vstupuje sestrička: „A vy čo tu chodíte, veď máte ležať...“ „Krava jedna“ pomyslím si „najskôr ma budí a teraz že mám ležať.“ Čo jej na to povedať, tak som si ľahol. No a potom som si od mojej starostlivej maminky vypočul, aký som zlý pacient, že neposlúcham doktorov a sestričky a stále niečo vymýšľam. Niektoré veci nevysvetlíš.
Doktor mi predpísal korzet. To znamená, že keď budem chodiť, musím ho mať na sebe. Mám zakázané sedieť, len pokiaľ sa najem. Čiže mám dve možnosti buď ležať, alebo chodiť. Žiadne sedenie. Bude to trvať asi pol roka. Ale čo s tým v škole?
Tak som začal chodiť do školy s karimatkou. Na jedny cviká som prišiel za asistentkou, že či môžem ležať počas jej seminára na karimatke. Už som predtým pár profákom vysvetľoval, že čo a ako a neuvedomil som si, že jej nie. S vytrešteným pohľadom na mňa neveriacky pozerala a odvetila, že „áno“. Tak som si spokojne ľahol vedľa ľavíc mojich spolužiakov a vystretý počúval prednes seminárnej práce. Pri zapisovaní zápočtu mi tá asistentka priznala, že si myslela, že som sa vrátil z nejakého čundru a že si chcem len splniť povinnú účasť a pospať si na jej cviku. Keď som tak chodieval pravidelne, tak jej to bolo trápne, že ma chcela vyhodiť. Našťastie neprišlo až k takému extrému. Najlepší bol jeden profák, ktorý keď ma videl vo dverách s karimatkou, tak na mňa len kývol a ja som si už ľahal. Spolužiaci mi závideli, že môžem spať na prednáškach, ale ja som ich poctivo počúval. Naozaj!
Asi najväčším výstrelkom nezodpovednosti v tomto mojom období bolo, keď som išiel s partiou na volejbalový turnaj do Piešťan. Bolo to už niekedy na jeseň a aj keď som nesmel skákať (veď ako sa aj dá skákať s korzetom okolo hrudníka) nemohol som si to nechať ujsť. No zaveľa to nestálo, tuším sme to poprehrávali, ale bojovali sme. Doteraz nechápem, že som mohol spraviť takú blbosť.
Príhod bolo všakovakých veľa. Ponaučenie neskákať do vody bolo pre mňa jednoznačné. Pol roka som si užil v korzete a nesmel som takmer vôbec sedieť. To je totiž najzaťažujúcejšia poloha pre chrbticu. Nebolo to nič príjemné a ešte niekoľko rokov ma vždy, keď som mal aj malý ruksak na chrbte, bolieval celú noc chrbát. Nuž a taký bol môj posledný skok a jeho príbeh, ktorý ešte aj dnes občas pocítim v chrbte.
