Stáli pred ním, kľačali, klaňali sa mu. Jedni v tichosti, iní šepkali svoje modlitby. Ďalší sa opodiaľ už nahlas rozprávali. Prečo by mal patriť im. Veď Boh je môj. Tebe, veď ty si nezaplatil dane a teraz tu klačíš. Tebe, čo si okradol svojich súrodencov o dedičstvo a bývaš si vo veľkom baráku. Ty, žena, čo tu robíš ty, pokrytecká ohováračka. Čas zrazu zastal. Prechádzam pomedzi nich. Nik ma nevidí. Načahujem sa k jasličkám. Mária akoby s výčitkou na mňa hladí. Nie. Ja mám jasno. Beriem jezuliatko do rúk a utekám. Boh je môj. Nepatrí im. Nehodným. U mňa si v bezpečí, Ježiško. Ochránim ťa pred nimi. Farizejmi novej doby. Vezmem ťa so sebou, oni nie sú pre teba. Utekám k dverám. Zrazu sú zamknuté. Búcham na ne, Pustite ma. Musím ho zachrániť pred tou zberbou. Vydesený sa otáčam.Vzadu sedí živý Ježiško na kolenách tej ženy, pokryteckej ohováračky. Bože čo tam robíš, veď ona je nehodná. Usmieva sa ňu. Ona plače. Plače aj daňový podvodník. Koľká nespravodlivosť, Boh medzi morálnou spodinou.Zrazu budík. Pretriem oči. Pozriem pod stromček. Jezuliatko spokojne v jasliach v drevenom Betleheme. Tak predsa je so svojimi. Kto to kedy videl, aby takí ľudia chodili do kostola a ešte si vraveli veriaci. Vydýchnem si. Len sen.
