Behávali sme spolu po kláštore aj cez hodiny matiky s Igorom, robili rajóny, po večierke klikovali a drhli vécka, keď nás pri nočných diskusiách prichytil vychovávateľ, počúvali hitparádové príbehy o láske, o ktorých sme za hrubými múrmi kláštora len snívali, teda aspoň niektorí. Nechávali sme vybuchovať piráty v zhnilých jablkách, ktoré potom skráčľovali steny našich chodieb, bojovali o vyššie miesta v pingpongovom rebíčku, rozmotávali káble pod točitým schodiskom ako odmenu za naše správanie.
Jedli fazuľu s ryžou ako pokus udržať sa na žive, pani príjemná, kuchárka, nič iné nenavarila. Búrili sa dlhými vlasmi a vyholenými hlavami, neznášali Hitkove telesné, dali si prvé pivá v Stejpe a Jedničke, opíjali sa na oslavách našich 18tin ako možno kedysi starí mnísi Paulíni, robili si srandu zo stíhačiek, obdivovali Rosae Marie, zbor nedostupných dievčenských sŕdc. Zažívali aj prvé lásky, platonické i menej platonické, schovávali zakázané časopisy skrytých túžob, trávili hodiny v počítačovej miestnosti pri Lemingsoch a Princovi. Chodili na výlety, putovali krajom don Bosca v talianskom Piemonte i po Slovensku ako geologická výprava don Schmidta. Nacvičovali akadémie ku všetkým možným cirkevným sviatkom, recitovali na nich Želiezko v ohni a hrali život don Bosca, písali témičky na Slovenčinu.
Ako na to spomínam, je mi až neuveriteľné, že to všetko sa naozaj stalo. Ako by to bol príbeh, ktorý napísal niekto iný, tak dávno, je preč, zabudnutý.
Je to už desať rokov, čo sme opustili naše kláštorné gymnázium. Na našom maturitnom oznamku bol vlak, ktorý nás symbolicky niesol do krajiny našej budúcnosti. Práve tam kde sme dnes. Pred piatimi rokmi sme sa prvýkrát stretli, vtedy som tam nemohol byť. Ubehli ďalšie rôčky, je tu desiate výročie. Dúfam, že sa opäť spolu zídeme.
