S Palim sme prišli do Žiliny priamo do Royal cafe, na miesto stretnutia. Nikoho sme tam však nepoznali. On sa prihovoril nejakým slečnám, ale zjavne sa na blogerskú tému nechytali a tak neuspel. (teraz ma zabije:) Nuž sme šli do ulíc nájsť internet, keďže sme nemali na nikoho kontakt. Nakoniec sme žiadny nenašli, nuž musel pomôcť priateľ na telefóne, ktorý nám zistil číslo na organizátorku. Príjemnú
spoločnosť sme našli za starými dverami vyrezanými do zrkadlovej steny pri tanečnom parkete.
„A ty si ktorý? Čo píšeš?“ spustili na mňa hneď Blanka s Danielom. Nuž som vytiahol svoj tromf o zlomenej chrbtici a už si ma zaradili. Postupne sme prediskutovávali aj ďalšie témy. Zistili sme, že každý bloger má svojho diskutéra, ktorý mu buď pije krv, alebo ho podnecuje k novým myšlienkam. „Ten ... ma minule naozaj nas...“ citujem nemenovaného. Viki sa pochválil, že v niektorých diskusiách pridal príspevok skôr než Bianca. Zdá sa to síce nemožné, predbehnúť ju. Nuž ale nočné šichty robia svoje. Vďaka vášnivým fotografom Peťovi Piatkovi a Mariánovi Gladišovi som si vlastnoručne vyskúšal môj vysnený foťák Canon. A že ten robí fotečky... Blanka Ulaherová ma nadchla svojim spontánnym výletom do Odesy. Tak to je výzva.
Viki Holman nám vyrozprával zážitky zo Severnej Kórey a Mongolska, tešíme sa až ich dá na blog.
Monika a Palo Hudec boli najtancujúcejšími blogermi večera. My ostatní sme si ich trochu cvakli a venovali sa konverzáciám a chladeným nápojom.
Nakoniec abstinujúca vegetarianka M.R. odviezla väčšinu domov a my Bratislavčania sme sa triezvejúc prepletali uličkami nočnej Žiliny k nášmu autu.
Aby som nezabudol. Prečo je Rolková bonzáčka? Tak na to si už naozaj nepamätám...
