Výsledok vnútorného procesu s nejasným podtextom, „Kvety sa nedávajú len tak.“ Samodialóg počas uvedeného času ju doviedol k presvedčeniu, že niečo sa deje. Tentokrát to bolo ešte bez tak charakteristického výbuchu, ktorý sa vyskytuje na konci „samonasieracieho“ systému.
Nevinná poznámka venovaná letmo k nesplnenej úlohe kolegu. Ostane ticho. Po chvíli si potom vypočujete milión argumentov, prečo to nemohlo byť ináč a aký ste ..., že ste to nechápali.
Inak. Skončí sa drobný spor o tom, prečo dnešný tenis začal o pol hodiny neskôr. Trojica čakala na posledného aktéra. Vyzerá to na remízu, lebo dopátrať sa pravdy je nemožné. Meškajúca i čakajúca strana majú svoje argumenty, podľa ktorých jej jasné, že práve oni prišli na čas. Jeden z čakajúcich z nich prehodí štipľavú poznámku: „S tebou je to vždy tak.“ Vzkypený hnev, ostane nevypovedaný. „Taká hlúposť, keby sa radšej pozrel na seba.“ Podobné situácie sa párkrát zopakujú. „To mi robia naschvál, neznášam ich blbé kecy.“ Zrazu príde iná nevinná „poznámka“ a nasleduje praštenie raketou o zem, tvár sčervená spravodlivým hnevom, a demonštratívny odchod. „Somári...“
Stretnutie s kamarátom. Ideme na pivo. Čakanie na zastávke. Meškanie desať minút. „Kde ten Oskar trčí?“ Meškanie 15 min. Nervózne prešľapovanie. Márna snaha o mobilnú komunikáciu. 20 min. Usmiaty Oskar prichádza a zvítava sa so mnou. No poviem mu do očí, že tu čakám už vyše dvadsať minút a najradšej by si mu povedal, že je kus vola? Asi by som mal. Pri jeho žoviálnom uvítaní sa mi to akosi nehodí. Ďalšia našporená a nevypovedaná kvapka hnevu.
Princíp tlakového hrnca. Pridávaš, zohrievaš a nič nepustíš zo seba. Pridávaš. Preberáš v hlave, prečo tí dementi nerobia veci, akoby si chcel. Samonasieranie prebieha na plné obrátky. „Sú to obyčajní papľuhovia...“ A potom to pustíš. Zrazu si to zlizne niekto nevinne. A nandáš mu to riadne, nech si nemyslí, že bude s tebou takto zametať. Že tá poznámka, že dnes vyzeráš biedne bola len nepodareným žartom? „Dement jeden!“
