Mikrovlnka pípne, čo ma prinúti vstať a priniesť si tanier k stolu. K očiam blúdiacim v texte sa pridá ruka mechnicky nesúca vidličku na trase tanier vzduch a tak ďalej. Obedná pauza akú mám rád. Obedovať sám. Po nespočetných rozovoroch, komunikácii a emailoch. Ticho v mojej hlave.
Polovnímam realitu dôležitých kuchynských debát kolegov, s ktorými sa tu denne vídame a netušíme , kto sme.
“Keď si to tá ... rozmyslí, tak ma porazí. Ja si vybavím hypotéku za dvadsať papierov...” Prásk! Zabuchnú a dvere a už sa nedozviem, čo dotyčný kolega vybavil. Iste kúpa bytu je dôležitá. Trošku kultúry vážený, obedujeme tu. Polovnímanie šumu pokračuje.
.týždeň. Víchrica predminulý november vraj nezničila len Vysoké Tatry, ale citlivo zasiahla aj národný park v Nízkych Tatrách, Rumsfeld nie je diplomat a istý mních-salezián vraj nechcel byť kňazom. Vážne neviem, či ma tie články zaujímajú pre ich obsah, na ktorom si určite renomovaní novinári dali záležať, alebo preto, že mi pomáhajú vypnúť a prežívať si vo vnútri príbehy iných. Aspoň chvíľu offline.
Dokončievam makaróny. Od vedľajšieho stola ma vytrhne veta: “Personalistka, to je diagnóza,” začujem komentár jedného zamestnanca, “Minule idem o pol hodku neskôr a jednej otvorím dvere a ona mi povie, že teraz sa chodí do roboty? Skoro som ju do nich privrel,” nadúva sa ublíženec. Nepochopené podpichnutie. Nechápavo na nich hľadím. Z očí mi vychádza nepochopený výkrik “Aj ja som personalista.” Trojica pokračuje v ohováraní mojich kolegýň a mne makaróny ostávajú zaskočené v hrdle...
Tanier vyčistený. O 5 minút dve. O chvíľu stretnutie. Zatváram dvere na našej kuchynke. Chutný obed je za mnou.
