„Naozaj tak veľa?“ prihlúplo sa na ňu usmievam a snažím sa prejsť do vyjednávania, že „či by to nešlo za menej?“ Ona na hru pristupuje a vraví, že mi dá najnižšiu možnú pokutu „500 korún, menej sa nedá“ vraví mi. Na moje námietky, že minule kamarát platil tri stovky, odvetí, že to boli poriadkári, tí vraj majú aj stokorunové bločky. Ona je dopraváčka a oni majú najmenšie za päťsto. No že ďakujem pekne. Ešte, aby som si aj dával pozor, akí policajti ma stopnú. Vedzte, keď budú zelení, majú aj menšie bločky a ľahšie sa s nimi dohodnete. V takýchto situáciách ma vytáčajú nielen policajti, ale aj moji známi so silnými rečami, že to vyjednali za dvesto a za tristo. A ja teraz za päťsto. Ešte, že mi nedala otázku, že či viem, že akého priestupku som sa dopustil. Hneď jak som ju videl, že mi kýva plácačkou, napadlo ma, že zas nemám pás. Našťastie si to nevšimla a nemusel som počúvať jej milým úsmevom sprevádzané reči, že to bude za ďalších päťsto a za menej to nejde.
Nuž snažím sa jazdiť podľa predpisov. Nie som ale anjel. Na obchvatoch mesta mi auto ide zásadne najmenej osemdesiat, niekedy sa mi nechce vyhodiť smerovka pri prechádzaní do vedľajšieho pruhu, začo ma ostatní odmeňujú povzbudivým trúbením, ale zase vnútri mesta šesťdesiatku neporuším. Nie som dokonalý jazdec a naši príslušníci mi to tak raz za pol roka pripomenú. Zaplatím svoju povinnú pokutu, pre mňa je to už niečo ako dialničná známka a viem, že mám zas na čas pokoj. Na druhej strane mi to ale pripomenie, že mám dodržiavať predpisy. A keď si nepozorný Ďuri, tak plať!
Prečo ale policajtom z dopravného nedajú menšie bločky? Žeby ich na polícii mali naozaj tak málo sa mi nechce veriť. Musím sa opýtať kmotra, ten je policajt, možno mi bude vedieť povedať.
Pre kompetentných: Všetky osoby v tomto príbehu sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná.
