Takže toto tajomnou atmosférou opradené miesto je kláštor Paulínov v Šaštíne. Dnes osídlení Saleziánmi, ktorí v ňom majú gymnázium. No pôvodne to bol echt kláštor s naozajstnými mníchmi. A neskôr za komunistov tu boli vojenské kasárne. A títo pôvodní obyvatelia ho ešte neopustili...
Keď sme nastúpili ako prváci, okrem tradičných procedúr ako na každej škole, začali sme žiť aj mimoškolský tajomný život. Okrem nás tam bola len jedna trieda o rok starších žiakov a práve títo nám poodhalili skrytú históriu miesta, ktorú sa v oficiálnych prameňoch nedočítate.
Internát je na druhom poschodí kláštora, ktoré má štyri dlhočizné chodby s vysokou klenbou. Izby sú velikánske komnaty a celý kláštor má patričné dvojmetrové múry. Každý tu nadobudne pocit starých zašlých časov, najmä keď sa večer zotmie, všetci si ľahnú spať a ponuré svetlo na chodbe vypadáva. Jedine svit mesiaca v splne vám osvetlí cestu, keď musíte prejsť na toaletu. Niekedy to bývajú dlhé chvíle, keď máte možnosť premýšľať o vetre prefukujúcom cez pootvorené okno, či šuchote, ktorý znenazdajky počuť spoza dverí.
Točité schody vedú z prízemia až do podkrovia, ktoré je nad druhým poschodím. Tam sa samozrejme nesmie. Oficiálna verzia je, že sú tam trámy a kopec špiny. No dopočul som sa, že jeden druhák tam minulý rok bol a videl tam ducha. Nie, obyčajného, ale ducha zomrelého vojaka. Vraj sa tam obesili aspoň ôsmi vojaci. A bol to práve jeden z nich. No a vysvetlite pätnásťročným výrastkom, novobývajúcim v kláštore, že duchovia nejestvujú. Reči sa šírili, duchovia strašili, až došlo k tomu, že bolo treba vysvetliť podkrovie. Duše samovrahov vraj neopúšťajú miesto svojho skonu, ale po ňom putujú a strašia! Ešte že som ich nestretol aj ja. Asi by som sa po...
Pod kláštorom bola pivnica a v nej hnilé zemiaky, aspoň mne tak pripadali, i keď kuchárky nám často robievali zemiakovú kašu. Dúfam, že nie z týchto zemiakov. Z tejto pivnice však viedla tajná chodba až do krypty pod bazilikou. Starší chalani ňou prešli a museli sa plaziť pomedzi kosti a v krypte boli aj ľudské lebky. Vraj jedna z nich patrila aj Hlinkovi. Tvárili sa ako hrdinovia, že zvládli stometrové plazenie sa uzučkou chodbou. Závidel som im to dobrodružstvo s bázňou prváka. Žiaľ nikdy sa mi nepodarilo preskúmať, či tam tie kosti a lebky boli. Dva veľké zámky boli v tom čase nad moje sily, najmä však prísny zákaz direktora odradzoval od dobrodružstva.
O dve poschodia vyššie, čiže na prvom to vyzerá podobne ako na druhom poschodí internátu, rovnaké chodby, akurát, že tu sú triedy a knižnica. Práve v nej jeden so spolužiakov prežil svoju istú smrť. O druhej ráno sa vybral ako obvykle študovať, lebo mu to šlo v noci lepšie než cez deň. Podľa mňa mu to nešlo ani cez deň ani v noci, ale to je o inom. No a ako tam sedí v knižnici a pri chabom osvetlení do seba tlačí vedomosti, zrazu počuje nejaké spevy. V tejto nočne hodine naozaj neobvyklé. Rozoznáva gregoriánske chorály. Sú čoraz hlasnejšie, je počuť aj prvé kroky. Peťo sa zmenšuje aspoň na polovicu a schováva sa za regál s knihami. Kroky došli až k skleneným dverám oddeľujúcim chodbu od knižnice. Teraz je už jasne počuť. Sú to chorály! „To budú starí mnísi. Panebože zmiluj sa nado mnou“ víria myšlienky a spolužiak sa modlí o zmilovanie. Neviem koľko otčenášov a zdravasov sa v tej chvíli dokázal pomodliť, ale zbožnejšie to už určite nešlo. Spevy začínajú slabnúť a kroky utíchajú. Ale kdesi na tretej chodbe je ich stále počuť. „Určite sa to budú domodlievať svoje nesplnené modlitby nejakí Paulíni“ Strachom bijúce srdce a zrýchlení dych. Napätie sa opäť začne stupňovať, keď sa spevy začnú znova približovať. Niekoľkokrát sa situácia zopakuje, kým sa asi po pol hodine odváži vystrčiť hlavu spoza sklenených dverí za slabnúcimi hlasmi. „ a naozaj je to mních! Nie, nie je! Veď je to don Augustín s breviárom. Pane Bože, ja som ale ...! To mi odľahlo.“ Po tejto infarktovej príhode, sa Peter už v tú noc neučil. No a my sme sa na tom ešte dlho zabávali. Aspoň jeden z duchov bol odhalený, že je z mäsa a kostí.
Duchárske historky som bral vtedy veľmi vážne. Boli aj iné o mníchoch, čo sa zjavili pri chladničke, alebo tajomných zelených mužíčkoch. Samozrejme som to nepriznal, musel som hrať formu, ale bál som sa ako malý, nie všetkých, ale niektoré legendy boli presvedčivé. Možno to bolo dielo nečistého svedomia, možno strach z diabla, mŕtvych či strašidiel, ale časom som z toho napokon vyrástol. A vyrástlo z toho zrejme aj gymnázium. Dnes už sú v tajomnom podkroví nové izby pre žiakov a v knižnici už nespievajú starí Saleziáni. Väčšina z nich už nie je medzi nami, alebo žeby predsa...
