Dobrovoľnícka akcia. Deň Santo Domenico Savio.
O tretej sa spustil lejak. Čo znamenalo, že bolo teba rýchlo kadečo schovať. Našťastie nám o chvíľu vyšlo slniečko. Osušili sme sa a show mohla začať.
Naša partia sa volá motorkári. Vskutku máme medzi sebou len jedného. No pre tento deň to stačilo.
Previesť sa na motorke za žetóny získané usilovným súťažením. Bolo našou rutinou. Dindi jazdil do kolečka a my ostatní sme mu sekundovali
Stretol som tu veľa známych, i tváre politikov súčasných aj minulých, kolegov z práce a hlavne kopec energických detí. Ja som ako inak fotil deti na motorke, ktoré vozil ozajstný motorkár.
A túlal sa po areály vychutnávajúc si atmosféru. Jedna vzorná mama ma zastavila, že pre koho robím fotky. Stará flanelka a roztrhané rifle asi nepôsobili veľmi dôveryhodne. „Viete, dnes si mnohí fotia deti, aby mali databázu“ vysvetlovala mi energicky. Ubezpečil som ju, že ja fotím čisto len pre domácich. Mierne nedôverčivo súhlasila a odkráčala skontrolovať ďalších fotografov. Aj takto možno zneužiť fotky.
Pri koníkoch bol zrejme najväčší rad. „Usmej sa! No usmej sa!“ hovorí dievča na svojho koňa. Vykuknem spoza foťáku a vravím: „On sa vie usmievať?“ Blahosklonne mi odvetí: „Nie“ pridá úsmev, „to mu vravím len tak.“ No povedzte, vyzerá ten kôň, že sa smeje? Alebo kto je tu teraz za koňa?
Unavení dobrovoľníci, unavení rodičia a ich vybláznení potomkovia.
Slnko zapadajúce za budovy. Posledné poháre kofoly. Posledné kolo na veľkom reťazáku. Posledné upratanie pneumatík.
Ide sa domov. Stredisko nekončí, jeho život beží ďalej, tradične. Stretká, futbal, hokej, ping pong.
Prídte sa pozrieť. Možno i o rok na deň Dominika Sávia. Povozíme vás.
