Ako sme sa kvôli autosedačke skoro pohádali

„Máš šťastie, že už máš dvanásť. Ale keby to platilo minulý rok, tak by si veru musel sedieť v sedačke,“ robili sme si srandu aj s manželom. Vtom zhíkla Eliška, ktorá má deväť rokov. „Jéj, takže ja budem v takej sedačke sedávať. Kedy mi ju kúpite?“ Sranda nás prešla veľmi rýchlo. Do frasa! Naozaj, ona ešte nemá dvanásť! Lenže my máme problém napchať sa do auta šiesti aj bez detskej sedačky. Traja chalani od trinásť do pätnásť rokov zaberajú miesto ako dospelí a dcéra tiež nie je „tintítko“ (keby sa podali na mňa, mohli sme mať o jeden problém menej). Nevedela som si predstaviť, ako bude vyzerať naše cestovanie, keď dáme Elišku do autosedačky a vedľa nej budú sedieť traja „chlapi“. Bude to oriešok, ktorý sa nám nepodarí len tak rozlúsknuť, pretože spôsobil problém hneď večer. Ja som len tak poznamenala, že by bolo načase poobzerať sa po nejakom minivane pre siedmich (nie že by som plánovala ďalšie dieťa, ale zobrať so sebou na výlet jedného zo starých rodičov má tiež svoje výhody). Už predtým som na parkovisku pred hypermarketom sem-tam nakukla do vhodných typov áut, ale muž ma vždy namosúrene odtiahol. Teraz som mala vážny dôvod, ako ho prinútiť pouvažovať o lepšom príjme, pretože sme veľká rodina a keď už budeme musieť kúpiť detskú autosedačku, mali by sme rozmýšľať aj o väčšom aute. Brnkla som na citlivú strunu. „To teraz nebudeme riešiť!,“ snažil sa uzavrieť debatu manžel a chcel pozerať ďalšie správy. Chvíľu sme ich pozerali, ale ja som sa znovu ohlásila. „A neviem si predstaviť, ako budeme cestovať v lete do Chorvátska!“ To bola ďalšia ťažká téma. Otvorenie dvoch ťažkých rodinných tém počas správ bola z mojej strany opovážlivosť. Lenže ja viem svoje. Do Rakúska cestovať so štyrmi deťmi v škodovke nemôžeme. Pred rokmi nás colníci vrátili a ukázali päť prstov, čo znamenalo, že naše auto je päťmiestne a nás v ňom bolo šesť. Otočili sme sa a ako správni Slováci sme to vyriešili tak, že sme prešli na inú colnicu a poprosili šoféra slovenského auta, ktoré smerovalo do Rakúska, či by ma s dcérou nezobral cez hranice. Bolo to riziko, ktoré už nikdy nepodstúpim. Lenže vtedy sme boli zbalení na desaťdňovú dovolenku v Chorvátsku aj s kompletným desaťdňovým proviantom, kde nechýbalo desať litrov mlieka. Všetko dobre dopadlo. Rakúski colníci dokonca prižmúrili oči aj nad tým, že nemáme deti v autosedačkách. Neviem si predstaviť, ako by sme napchali do auta štyri autosedačky. Ešte šťastie, že nás to na Slovensku nezastihlo, kým boli deti malé. (A šťastie, že sme nemali nehodu). Neviem si predstaviť, ako budú jazdiť rodičia s piatimi alebo šiestimi deťmi. Ale vlastne takí asi neexistujú. Mladá rodina s piatimi maloletými deťmi, ktorá vlastní auto a chodí na výlety? Také nedávajú ani v reklamách a tam je možné vidieť všeličo.Našu debatu pri správach som radšej ukončila. „Vlastne, nemusíme mať väčšie auto. Cestovať môžeme aj vlakom či autobusom.“ Manžel sa na mňa pozrel a usmial sa. O tom sme sa už rozprávali. Peniaze, ktoré by sme dali za väčšie auto, môžeme využiť na cestovanie inými dopravnými prostriedkami a ešte nám zostane aj na zmrzlinu. Že také cestovanie je nepohodlnejšie? Nuž čo, rozhodnutie mať štyri deti bolo tiež nepohodlnejšie a okrem očakávaných starostí nám prináša nečakanú radosť.