Blogerka, mama štyroch dospelých detí. Zoznam autorových rubrík: Komerčne vďačné, Toto nečítajte, Moje malé každodennosti, Ako sa žije iným, Kultúra, Antikultúra, Cestovanie, Haluze, Poézia, Neskutočné príbehy, O slobode a manipulácii, Súkromné, Nezaradené
Stála som vo dverách našej fary ako obarená. S otvorenými ústami a rukami pripravenými brániť sa, keby azda na mňa zaútočil. Ten sedemdesiatročný šedivý pán s pokojným a láskavým výrazom v tvári, s chorým srdcom a nadváhou ma prekvapil. V kostole mu treba pomôcť, keď vystupuje na schodík a teraz prudko vstal zo stoličky a nahnevane mi pred nosom zabuchol dvere. Počula som zvrtnutie kľúča. „Tak a zmiznite už,“ dodal potichu.
Niektoré dni sa každý rok podobajú ako vajce vajcu. Aj pocity sa opakujú. Preč s vianočným zhonom, valentínskym ošiaľom aj majstrovstvami v hokeji. Sú tu maturity. Na nervozitu v žalúdku som si spomenula včera večer, keď som sedela v našej útulnej dedinskej kinokaviarni Avalon a k stolu si prisadla usmiata maturantka, ktorú poznám od malička. Začali sme debatovať o písomkách a vysvitlo, že pol dňa strávila pred počítačom a zisťovala si témy maturitných písomiek. Vraj by tento rok malo byť niečo s vtáčou chrípkou alebo so Štúrom. Pre niektorých študentov rovnaké nebezpečenstvo... Z kabelky vytiahla zdrap papiera a na ňom štyri zaručene pravé témy. Usmievala som sa a čítala som si ich. Dnes asi pred pol hodinou som si zapla rádio a moderátori spovedali profesorku zo strednej školy. Hovorili o témach maturitných otázok, ktoré pred niekoľkými minútami dostali maturanti. Doba je neuveriteľne rýchla. Niektorým maturantom ešte ani poriadne nedošlo, čo majú písať a pol Slovenska si to mohlo vypočuť. To však nie je všetko.
Včera som riadila svoju bledomodrú Škodu 120, slnko mi svietilo do očí, ľudia sa motali po ceste a mne bolo napriek tomu príjemne. Nikde som sa neponáhľala a mala som pocit, že som balón, ktorý sa vznáša nad rozbitým asfaltom ľahučko ako pierko a vidí iba modrú oblohu. Oproti mne sa mihali päťmiestne autá so šoférmi. Míňala som dedinu za dedinou a autobusové zastávky plné ľudí. Babky v teplých flaušových kabátoch s ručníkmi na hlavách a veľkými čiernymi kabelkami prevesenými cez ruku, ujovia s klobúkmi a igelitkami, v ktorých mali zastrčené zdravotné karty v ošúchaných kartónových obaloch, dievčiny s holými pupkami a chalani s cigaretami v ústach čakali na svoj predpoludňajší spoj. Pred jednou zastávkou som pribrzdila a zastala. Naklonila som sa, otvorila dvere a zavolala do teplého jarného vzduchu: „Nejde niekto do Topoľčian?“ Všetci sa na seba najprv pozreli a potom sa hrnuli. Vedľa mňa si sadol starý pán, ktorého nedokážem nazvať deduškom. Voňal tabakom a pitralonom. Bol neslýchane zhovorčivý. Po chvíli som mala pocit, že veziem najstaršieho gigola na svete.
Pred týždňom by som sa stavila o tisíc korún, že naše decká neodtiahnem od počítača ani párom volov. Dnes pozerám na ne ako puk. Počítač nebliká a mládež ho takmer ignoruje. Sem-tam chatujú, ale ich záujem sa presmeroval celkom iným smerom.
Do fajnových jedál musíte dať fajnové suroviny. Jedlo sa síce predraží, ale tá chuť! Neviem, či žalúdok cíti, že spracováva hriešne drahé jedlo, ale nos a chuťové poháriky určite. No a keď to bude naservírované v prvotriednej reštaurácii s bezchybnou obsluhou, tak si užijú aj vaše oči, uši, telo vám zaplavia endorfíny a nastúpi blaženosť. Väčšina ľudí si ale fajnové jedlo vychutná iba vtedy, ak ho bude konzumovať v prítomnosti príjemného človeka. Do lacného jedla musíte dať lacné suroviny, to je jasné. Žalúdočné kyseliny si svoju prácu spravia rovnako, ošmeknete iba chuťové poháriky a s veľkou pravdepodobnosťou aj oči, uši a nos. Jediné, čo môže byť rovnaké ako v najfajnovejších reštauráciách, je príjemný spolusediaci a najlepšie, keď ich je hneď niekoľko. Tak nejako to je aj s lyžovačkami. Na jednej sme boli. Je to prípad lacného jedla s množstvom príjemných spolusediacich.
Začalo to v sobotu. Muž išiel do pivnice pre jablká a vrátil sa mokrý ako myš. Sedela som za kuchynským stolom a krájala na večeru cibuľu, klobásu a slaninu. “Čo vonku zase prší?” spýtala som sa ho s plnými ústami. “Vonku nie, ale v našej pivnici prší!” Zodvihla som oči a veľa nechýbalo, aby som si neodfikla kúsok prsta. “Nekecaj, to by sme mohli zavolať Tribulu. Ten by z toho urobil reportáž ako lusk! Videli ste už dom, v ktorom prší aj keď je vonku sucho?” “Len sa smej, ale keď tam pôjdeš, smiech ťa prejde,” dodal muž vážne a ukladal mokrý prešivák na radiátor.
Sedela som s dávnou kamarátkou pri varenom víne v malej dedinskej kaviarni. Po neviem koľkých rokoch. Tri poháre vareného vína boli strašne dobré. Aj cez hustý cigaretový dym som cítila vôňu klinčekov, hrozienok a mandlí. Vyzerala veľmi dobre. Štíhla žena s dlhými vlasmi, upraveným obočím, jemnou pleťou, tromi deťmi a prácou, ktorú zbožňuje. Pripomínaš mi Heribanovú, povedala som jej a zasmiali sme sa. Pomyslela som si, že keby som povedala, že mi pripomína Mojsejovú, asi by jej zabehla mandľa.
Začalo to v piatok, keď som videla efektný úvod olympiády. Bolo to také bombastické, až ma stislo pri srdci. (Ak by mi srdce stislo dnes, tak mi cez hrudný kôš určite presiakne nejaká stupídna melódia).
Nemám rada niektoré prieskumy. Hovoria, čo si ľudia myslia o politikoch, čo si ženy myslia pri milovaní a tak. Väčšinou sa nikdy netrafia do môjho myslenia. Kašlem trebárs aj na to, či lákajú slovenských mužov viac veľké alebo malé zadky. Teraz myslím ženské. Okrem nich sú aj iné, napríklad nadriadené. Neverím im. Trepú piate cez deviate a výsledok aby som si porovnávala s Freudovou psychoanalýzou. A keď náhodou aj mrknem okom, že čo si to teda tí chlapi vlastne myslia, tak si zas zanadávam, že som mala namiesto toho radšej chytiť muža za zadok, keď príde domov uťahaný z roboty, lepšie by som sa pobavila ja aj on.
Vošla som do nášho dedinského papiernictva a odbočila som do oddelenia tlačovín vľavo od vchodu. Rada nakupujem v dedinských obchodoch. Mám výborný výhľad na celý sortiment a hneď mi svitne, čo doma chýba. Jednotlivé oddelenia majú veľkosť jedného metra štvorcového, takže nemusím jazdiť košíkom Rally Paríž–Dakar, brzdiť pri regáloch s výpredajmi a sliediť, kde sa tento týždeň nachádza oddelenie s pečivom. Predavačka sa ma opýta, ako sa má dcéra, lebo som pred tromi dňami kupovala obal na zubnú kefku a mydlo a len tak pomimo som pri platení spomenula, že sa chystá do školy prírody.
Neznášam byť na blogu dlhšie ako hodinu. To sa vždy tak zamotám čítaním iných textov, že mám hlavu ako melón. Pár článkov, pár reakcií, pár nových stránok, ktoré doporučujú blogeri a cesto na dolky mi lezie z misy a kycká na radiátor. Tie horúce liatinové rebrá sa dajú výborne použiť aj na kysnuté cestá, sušenie bielizne, rukavíc, čiapok a otepľovačiek. Niekedy aj topánok, ale tie sa väčšinou skrútia ako husľový kľúč. Potom nasleduje hubová polievka.
Už chápem Boha. Dlho som nerozumela, prečo na ľudí posiela toľko trápenia, keď im chce len dobre. Už som to pochopila. Pomohli mi moje deti. Vlastne zmena v ich výchove. Už ich nestačí vybúchať po zadku, aby nechytili horúcu panvicu alebo nečarbali po stene. Prišiel čas na dialóg. Aj keď moje tínedžerské deti si myslia, že je to skôr monológ. Nechápu, prečo im robím zle, keď tvrdím, že im chcem dobre.
Aké šťastie, že prší. Včera si deti dážď pochvaľovali, lebo im umyl čižmy. Nechali ich vysušiť na radiátore a uložili si ich na parapetnú dosku do obývačky. Ráno príde Mikuláš, tešila sa dcéra. Chlapci prevracali oči, ale nezabudli si nachystať najväčšie čižmy, aké majú. Vlastne si vyberali z dvoch párov. Jedny majú na bežné nosenie a druhé snehule. Najstarší si pochvaľoval, že dostane najviac. Má štyridsaťpäťky...
Veľa nechýbalo a Dominikova raketa mohla skončiť v mojich rukách. Od radosti z víťazstva nad Chorvátom Ljubom v nedeľu hodil medzi divákov štyri rakety. Jedna ma skoro trafila. Bola som v Sibamac aréne.
Muž včera večer zobral do ruky noviny a prvé, čo si prečítal, boli výsledky volieb. Sedela som pri stole a vyčkávala, čo povie. Dlho bol ticho. Vedel, že nech povie čokoľvek, vzdychnem si a pokrútim hlavou. Od soboty k sebe totiž „nepatríme“. On je osemdesiatdvapercentný a ja osemnásťpercentná.
Ak je úspech nových televíznych formátov postavený na tom, že ľudia radi sledujú druhých, ako sa správajú, tak v Nitre máme tiež jeden celkom vydarený formát. Vyrástol priamo pod holým nebom v centre mesta. Bude tam zdarma, za každého počasia a niekoľko týždňov. Reality show ako vystrihnutá z historických križovatiek, ktoré neriadi počítač a blikajúce oči semaforov, ale poctivý policajt.
Cez víkend máme hody. Stáť pri nás budú všetci svätí, lebo práve oni sú dôvodom, prečo začne veľká žranica. Náš kostol je zasvätený nie jednému svätému ale hneď všetkým naraz. Má to svoju výhodu. Niežeby sme boli lepšie chránení alebo viac veriaci, ale príde k nám menej šiatrov a iba sem-tam kolotoče. V novembri býva kosa. A tento rok aj vtáčia chrípka.
Myslela som si, že decká ocenia pohodu pri oberaní jabĺk. Kdeže mladá, zabudni! Minulú sobotu som ich presvedčila za pätnásť minút. Včera to trvalo skoro hodinu. Pol hodinu sme sa hádali a zvyšok som pregĺgala a ronila slzy. Ich názory, že iba debil bude robiť zadarmo, som vytrvalo okresávala, kým mi stredný syn neukázal stredný prst.
Rána sú ako lotéria. Stále znovu sa pokúšam trafiť správne čísla. Vyliezam z postele namosúrená na celý svet alebo prázdna a bez myšlienok. Urobím rannú rozcvičku, čiže ponaťahujem ako mačka na pazderi a zývajúc odšuchcem do kúpeľne. Počujem zvuk bubnujúcej vody. Zarosené zrkadlo a vôňa šampónu mi robia spoločnosť pri mojej rannej kúre, ktorá sa so železnou pravidelnosťou dlhé roky bez väčších odchýlok odohráva na záchodovej doske. Jedna z mála istôt, ktoré máme. Muž si nepopiskuje, ale dávam mu šancu. Zoberiem do rúk časopis a čítam. To je dobré znamenie. Užívam si ráno.
V sobotu hneď po raňajkách sme vyrazili na oberačku. Na kostolnej veži zvonilo na obed, ale nám to náladu nekazilo. Teda moju a mužovu. Náš entuziazmus nezdieľali deťúrence. Najradšej by si na krk zavesili klávesnicu aj s počítačom a pri oberaní jabĺk by ostreľovali nepriateľa alebo chatovali.
