Blogerka, mama štyroch dospelých detí. Zoznam autorových rubrík: Začnime spolu diskutovať, Bez gázy, Toto nečítajte, Moje malé každodennosti, Ako sa žije iným, Kultúra, Antikultúra, Cestovanie, Haluze, Poézia, Neskutočné príbehy, O slobode a manipulácii, Súkromné, Nezaradené, Manosféra nie/je sranda
Prvý text zverejnený štátom platenou agentúrou TASR o mojej volebnej aktivite mi pripomenul postavenie a úlohu žien na slovenskej politickej scéne. Pousmiala som sa. Predvolebný boj sa začal.
AD / Akú mala, takú vysokú dala (11). Ján Bačišin: "Cena titulu z Prešova je 20 000 EUR. Z nich je 10 000 EUR všimné. Takpovediac na drevo."
Novinárka zo SME natočila video, kde sa sťažuje na sudcu, ktorý rozhodol v jej neprospech. Na prvý pohľad to vyzerá, že fňuká. Sudca podľa nej dal signál agresorom, mizogýnom a hulvátom, že môžu ženy urážať, ohovárať a ohrozovať.
Milé ženy, stretli ste mužov, ktorí si dovoľujú na vás slovne útočiť, lebo sú slabosi, chudáci, egoisti, neúspešní (zväčša v sexe) frustrovaní jedinci alebo pomätenci? Poradím vám, ak chcete, čo s nimi.
Internet a sociálne siete zaplavili hejty voči ženám. A je jedno, či ste športovkyňa, herečka, politička, mama...
Na blogoch SME sa začína šíriť tichá radikalizácia a nenávisť. Dobre čítate. Na blogoch SME navrhujú rezať hlavy.
Len bez ženy, môže byť človek blažený a preto sa nikdy ženiť nebudem!
Na rozlúčku s týmto blogom vám chcem predstaviť moju rodinu. Všeličo sa dozviete...
Od malička som veriaca. Do kostola som chodila skôr, ako som sa narodila. Moja mama netušila, že keď sa bude modliť, ja to budem počuť. Nevedela, že keď ona bude na omši spievať, do mňa sa tie melódie dostanú tak ako zvuk šijacieho stroja a dychoviek, ktoré počúvala večer z televízie. Moravanka aj s Mistříňankou sa mohli rozdrapovať, koľko chceli, keď som ich zbadala, mala som ich plné zuby. Pesničky v kostole tiež neboli veľké terno, ale dobrý organ v kombinácii s báječnou akustikou, historickým priestorom a kreatívnym organistom bolo predsa len iné kafe. Mali sme v našom kostole mizerného organistu, ale zato vtipného farára, ktorý s nami hral futbal a počas kázní sme sa mohli nahlas zasmiať. V škole sme zas mali nafúkaného riďasa, ktorý nám zakazoval chodiť do kostola. Asi preto som tam chodila rada. Asi nie kvôli Bohu. Vlastne kvôli a napriek niektorým ľuďom. Vyše tridsať rokov.
Ženy sa nikdy nevyrovnajú mužom a zdravotne postihnutí nebudú nikdy ako zdraví ľudia. Nikdy. Môžu si aj kolená zodrať. Pravdaže, ak ich majú. Nemiestne žartovanie? Kdeže. Moja dcéra pri pohľade na hokejistov – paralympionikov vyhŕkla so smiechom: „Vyzerajú celkom ako opice. Keď ich ukážu z diaľky, akoby som pozerala šimpanzí hokej.“ A výborne sa na nich bavila. V prvej chvíli som ju chcela vyhrešiť, ale včas som zabrzdila. Oni tak naozaj vyzerali. Usmiala som sa. Vrteli sa na ľade, šikovne sa odrážali rukami, v ktorých mali krátke hokejky a víťazoslávne krúžili na sánkokorčuliach, keď dali gól. Objímali sa, faulovali a sácali celkom ako ich zdraví kolegovia - hokejisti. Len pri striedaní nepreskakovali mantinel. Cítila som uvoľnenie. Prvýkrát som sa na postihnutých ľuďoch smiala.
V prvom rade si pripraviím fľašu. Patrí sa počastovať gratulantov. Okrem alkoholu pripravujem aj niečo sladké pre moje deti, keby ich náhodou napadlo, že ich mama je žena. Minulý rok som si dokonca uvedomila, že som na MDŽ obdarovala môjho muža. Tento rok je to iné. Čakala som väčší humbuk. Valentín získal srdia obchodníkov, ale ženy zostali akosi medzi regálmi. Nakoniec, tam im je najlepšie. Niektoré v kútiku duše čakajú, že si ich okrem obchodníkov a moderátorov všimne aj niekto iný, iné nečakajú vôbec nič a ďalšie so stopercentnou istotou vedia, že si partner svoju povinnosť splní. MDŽ je deň očakávaní, prekvapení a sklamaní. Dokonca medzinárodných.
V piatok večer sme mali zasadnutie. Neverte drístom politikov, že na regionálnej úrovni nejde o politiku. A ešte o akú veľkú. Na rozdiel od vysokej politiky idú niekedy stranícke tričká skutočne nabok, ale keď ide o peniaze, ide nabok aj obecný záujem...
Bože, zas idú Vianoce. Strašne sa mi nechce, aby boli. Vlastne sa ich bojím. Tie Vianoce mi veľmi nevadia, ale tie prípravy! Otras. Zasa sa s mužom pohádame. Najprv kvôli darčekom, potom kvôli nákupom a nakoniec kvôli minutým peniazom. No a tesne pred sviatkami kvôli bordelu v našom dome. Ale najväčší problém bude ten, že nič nestíham a nikto na svete mi nepomáha. Ani Henkel, Triangel či Provident Financial.
Nikdy som si nepísala denník. Asi preto, že som sa vždy mala s kým rozprávať. Tá žena si ho písala. Nerozumela som tomu. Mala sa s kým rozprávať, mala okolo seba hromadu priateľov a široko rozvetvenú rodinu. Manžela, deti, prácu, úspech a vyzerala taká šťastná. Načo potrebovala denník?
Na staré kolená nebudem chodiť na besedy a rozprávať, ako bolo v revolučnom roku 1989. Takmer nič z udalostí, ktoré zmenili svet, si nepamätám. Neviem, či je to dobre alebo sa mám hanbiť. Mala som dvadsaťdva rokov a pamätám si celkom nepodstatné veci. Napríklad aké bolo počasie. Nedrkotala som zubami na námestí, nikdy som nešla holými rukami proti plexisklám. Tak to bolo a už to nezmením. Kým ostatní slobodu nachádzali, ja som ju stratila.
Včera večer za mnou prišli až do mojej milovanej dedinky kedysi strediskovej, dnes rozbitej a polorozpadnutej, priamo do nášho kultúrneho domu postaveného v akcii Z. Bolo ich sedem. Poslanci z Veľkej slovenskej koalície, takmer ako z domu Veľkého brata. Rozdiel? O týchto ľuďoch viem veľké .... nič.
Jiří X. Doležal z českého Reflexu sleduje neonacizmus v Českej republike už roky. Pred časom napísal dve strany textu „len“ kvôli tričku, ktoré mal oblečené futbalista z Brna a nepriamo tak propagoval zakázané hnutie. Malichernosť však? Písať o tričkách, na ktorých sú všakovaké obrázky a znaky. Možno ľuďom trošičku pripomínajú „náckoviny“, ale nie je to hákový kríž. Kývnu rukou: mladosť – pochabosť a ide sa ďalej.
Škoda, že tento článok pravdepodobne nebudú čítať nezamestnaní. Väčšina z nich totiž nemá počítač a o internete môže iba snívať. A nemá sa ich kto zastať. Jedno aj druhé akosi nepredpokladajú na Úradoch práce. Nezamestnaní sú pre nich dojné kravy. Alebo skôr hoviadka s chorobou šialených kráv. Treba ich nahnať do stáda a nechať dusiť vo vlastnej šťave. Bandu jednu lenivú, nevzdelanú. Tento pocit som nadobudla potom, ako som zisťovala netransparentnosť vo výbere nezamestnaných do rekvalifikačných kurzov.
Zo schránky trčali Oznámenia o čase a mieste konania volieb. Keby silnejšie fúkol vietor, tak ich ani nedostanem. Ani by mi nechýbali. Po cirkuse, ktorý predviedli nitrianski poslanci, sa mi voliť nechce. Vlastne ani neviem koho. Včera som bola v meste a betónové kruhy, inokedy oblepené plagátmi, boli rozdelené demokraticky podľa čísiel ale boli prázdne. Ani mú, ani bú. Vycucajte si všetko z prsta.
Posledné mesiace to so mnou lomcuje. Veľké slová, bombastické útoky (teraz nemyslím teroristické) na politikov, médiá, nespokojnosť so životným štýlom. Pocit zlosti a bezmocnosti vystriedala apatia alebo zaťatosť. Buď na to kašlem alebo zubami-nechtami niečo niekomu dokazujem. Odrazu sa vyjasnilo. Možno len na chvíľu, ale ja si túto dúhu nenechám ujsť. Markíza sa prispôsobuje divákovi. Úžas. Cítim sa geniálne.
